Pre toto treba žiť

Prietrž mračien, nahlas prší
Voda na listoch sa neudrží
Steká kmeňom prúdmi
So svojimi pudmi
K zemi si kľaknúť
A do nej vsiaknuť

Dážď nekvapká, padá ladne
Mútna voda v mlákach, na dne
Žiadostivo hltá kvapky -
Novodobý raj pre žabky

Lúče svetla sivotu pretínajú
Svetielka pásov dúhy rozžínajú
Jasnou krajinou sa nesie vôňa zelene
Nech nezabudneme, nech vieme
Pre toto treba žiť!

(ne)Viem žiť

Úlomky skla na ceste minulosťou nachádzam
Pichajú, bolí to, hoci nie celkom - zavádzam
Len núti to hrabať sa medzi spomienkami naďalej
A to sa prieči mojej púti napredovania, pomalej

Stojím, bezradne točím sa na jednom mieste
Viem, vy pravdy minulosti, vy tu už nie ste
Predsa však núti ma niečo obzerať sa za vami
Hoci, vy smútku pôvodcovia, vy ste už nezvaní

Ak niečo dávno, dávno odišlo, viac tu už nie je
Ako je možné, že sa mi odniekiaľ ozýva, smeje?
Len ak prítomnosť, realita k tomu rozhodne speje
Že minulosť svoje dôsledky ku mne tento raz veje

Nahlas sa bez obáv ozývam, nechcem sa vrátiť
No ani báť sa a tváriť, že nemôžem nič stratiť
Len túžim postaviť sa pred všetko, začať to riešiť
Odvážne, sama či s pomocou dokázať si: Viem žiť!

Prečo smäd neodišiel...?

Smädné kvety upierajú svoj zrak k obzoru
Len tak hľadia, bezúhonne, pod dohľadom dozoru

Jemne krútia okvetiami za lúčikmi tepla
Pestrá iskra pocitov k oblohe už vzlietla

Kvietok pociťuje horúčosť - Škoda tela, aby vädlo
Mohlo by tak ostať mladé, novou cestou napred viedlo -

Zmes neznámych myšlienok, vari trochu strachu
Robia malú kvetinku tak trošičku plachú

Vietor prišiel na návštevu, odvial neistoty predzvesť
Ticho chcelo pridať sa, no proti bol listov šelest

Smädné kvety usmievavé ďalej v teple prahnú
Ich hlávky už povznesene vedľa seba ľahnú

Dlhým dňom a všeličím všetkým omámené
Hľadia do blízkej budúcnosti naprieč zmene

Tá sa svojej role chytá - dážď už na sklo klepoce
Vtáčik niekde pod oblohou tichulinko šteboce -
Prečo smäd neodišiel...?

Snívaj!

Uteč si ďaleko
Chci to, aké to
Len chceš -
Všetko smieš

Plávaj vzduchom
Vnímaj uchom
Vnímaj telom
V teple zrelom

Nedbaj
Neháj
Len tak
Spievaj
Melódiu svojej fantázie

Uteč si ďaleko
Oddaj sa voľnosti
nemaj viac starostí

Seba nezastavuj
Samému si panuj
Pocity si všímaj
Do snov sa vžívaj
Nehľadne, nakoľko nereálny výjav
Snívaj!

Človek vie...

Ukrývanie sa do ticha
Kde ani vietor nevzdychá
Je pohŕdanie sebou samým
Nešťastným smútkom samozvaným

Vo vlastných slzách kľačať
Nechcieť už ani jačať
Nechcieť sa tomu brániť
Je spôsobob ako seba raniť

Potápať sa nechať
Bez chcenia sa zviechať
Spopod tvrdohlavosti vlastnej
Je hocičo, no slasť nie!

Možno toho veľa v hlave tkvie
Keď stá slza pri oku sa skvie
No pokúsiť sa znova človek vie!

Postaviť sa

Chcieť niečo inak
Chcieť pozmeniť seba
Môže byť príznak
Unikania z neba

No strácať odvahu
Mať dušu len nahú
Býva riadna bieda

Až pády zas budú
Postaviť sa nahor
Keď chodník osudu
Opačne zahol
Bude veľká veda

Ani to však neznamená
Že sa to nedá

,,Malá" nevšednosť

Priplíži sa ku vám pozvaná
Je si istá: ,,Ona spozná ma."
Obzerá sa, hľadí
Súzvuk hlasov ladí

Prúdmi energie preniká
Do vašich útrob
Na klišé si nikdy nezvyká -
Sliedi a vy ste opojení tou
Jej podmanivou masou snov

Chcete sa jej vyhnúť
Aj ostať pri nej zároveň
Ostať pri nej s ňou
A nič iné si všimnúť

Nechať sa vábiť do iného sveta
Rozpúšťať myšlienky
Vo víre neviditeľných síl
Ktoré tvarujú dušu -
Tá hľadá len zámienky
Pre znovuprežitie týchto chvíľ

A hudba hrá ďalej
Tóny malebnosti
Svojej ,,malej"
Nevšednosti