Pocítila som šťastie. Nie z čohosi určitého, ale len tak, lebo je pekné nájsť si občas radostnú chvíľku a vnímať ju, užívať si ju, prežívať s pohodovým nasadením. Tešila som sa.
Zapojila som do obehu svoje myšlienky. Plynuli rýchlejšie než čas. Chcela som v hlave čosi poriešiť, pritom som ani nevedela, o čo všetko ide. Zrazu toho bolo na mňa veľa. Uniklo mi, na čo som myslela, a aj to, za čím som pátrala. Pozdravil ma vlažný závan depresie a ja som sa ním nechala oblapiť. Pocítila som smútok.
Dve opozitá, šťastie a smútok, nie sú ojedinelou či zvláštnou kombináciou. V tomto prípade to však bolo inak. Duša mi ostala kdesi v neutrálnom poli. Nechcela som nikam vybočiť. Nie zo strachu. Len som nevedela, čo chcem a pritom som si bola istá, že to vedieť chcem.
Týmto chcem odkázať všetkým, ktorí by smerovali inou cestou, ako ostatní, a ešte by tých ostatných aj pozorovali či premýšľali o ich situácii: Ak človek túži byť iný, neznamená to, že vie, čo chce. Preto obdivujem ľudské odhodlanie, ktoré vám dáva silu stáť či ísť --- byť.
