Možno to pomôže

,,Ich hab's geschafft, ich hab's geschafft!!!" - tá veta znie perfektne. Opakujem si ju dokola a smejem sa nad ňou spolovice nezmyselným smiechom, lebo čo úžasné som ja kedy dokázala, to mi na um neprichádza, takže dôvod, aby som si ju opakovala, nie je, no zároveň som prekvapená sebou samou, že sa nad ňou dokážem usmievať pri predstave, ako ju nadšene vykrikuje niekto iný: Ich hab's geschafft! ...

Vyzerá byť jednoduché, oceniť sa jedinou vetou, ba takmer nevedome - veď je výplodom ,,nečakanej" radosti, ,,nie" rozumu. Ktovie, či je to prípad mnohých ľudí a ako dlho tento pocit šťastia a sebavedomia vydrží. Ale prinajmenšom sa (na tú krátku chvíľu) nenaskytá možnosť porovnávať sa s inými. A ktovie, čo je horšie, keď sa s ostatnými porovnáva človek samotný, alebo ho vzhľadom na ,,súpera" kritizuje voľakto iný...? Riadna spleť. A na jej čele slová áno, nie a dobrý či zlý.

Kto ich má právo povedať?

Každý. Absolútne hocikto.

Prečo?

Lebo ľudia si vždy nájdu vlastnú pravdu a tá skutočná sa nenájde. Preto by pravdy a nepravdy ľudí trápiť nemali. A preto, či už seba momentálne správne oceniť dokážete alebo nie, skúste oceniť aj niekoho druhého. Akýmkoľvek spôsobom. Možno mu to pomôže.

The LINE

Zišla by sa hrubá čiara. Taká, čo by oddelila dnešný čas od minulého, pretože prešla určitá (pre mňa dlhá :) doba, odkedy tu bolo naposledy čosi nové (pokiaľ nerátam tie ,,šialené zmeny dizajnu" :) a ja by som veľmi rada pokračovala tak, že začnem odznova. Odznova, pretože mne vstúpil do života nový školský rok, preto všetko radím do novej ,,epochy".

Náplň spomínanej čiary bude mať tento text. Tak len dúfam, že nad ňou bude ešte hŕba ďalších postov, ktoré niekoho chytia za srdce, za hlavu alebo za čokoľvek iné a ostávam vo viere, že sa budete tešiť so mnou. Vy Všetci. :o)