Vedieť počúvať

I.

Zahraj si hudbu
Aká sa Ti hodí
Nech náladu nemáš blúdnu
Nech Tebe sa dobre vodí

Nech
Melódia radosti
Neustane

Nech
Držíš šťastie v obe dlane
A nič na svete nevymeníš za ne
A užiješ si potešenie v krátkosti


II.

Precíť aj ticho
Vtedy, kedy príde
Hoc' sa Ti aj predtým vyhlo -
Uvidíš, čos' z neho vzíde

Práve ono
Naučí Ťa hovoriť
A

Práve ono
Naučí Ťa i mlčať
Potom až...

Vyleje sa krčah
Plný šťastných spomienok

Splniť si sen

Myšlienok púť
Volá sa ticho

Rozumom hnúť
Snaží sa rýchlo
Človek ,,iný", s vlastným snom
Ktorý vidí zmysel v ňom

Vtedy kričí jeho šťastie do sveta
Keď už pochybnosťami sa nemätá
Že nemôže mať
Čo chce

Človek a čaj. A pohár.



Som pohár a mám dve pomenovania, pritom ani jednému nerozumiem: Obyčajný sklenený pohár. Sklenený veru som, ale obyčajný? Poháre nie sú obyčajné. Poháre sa dotýkajú ľudských pier, a to s citom, ktorý naruší len roztrieštenie na milión kúsočkov. Nuž a to druhé: pohár na víno. Na víno? Ani neviem, čo to víno je. V mojom objatí zvyknem držať čosi iné. A to sa volá … Čaj.

Vraj som krásny svojím jednoduchým, vzhľadom, (teda vysokým, zľahka štíhlym telom), a bezhraničnou dušou, šepotajú mi pery pri každom dotyku, pery človeka, ktorý zdieľa moje myšlienky pri každom okamihu, ako je tento. Po tom, ako do mňa naleje vodu, najčastejšie horúcu, sa moje častice otrasú vzrušením, ktoré spôsobí ten rýchly tok energie. Presakuje mnou vlna tepla, zmáha ma horúčosť, začnem sa potiť a on sa usmeje na moje zarosené sklá.

Keď už kúdol pary svištiacej do vzduchu nie je hustý, jeho ruky do mňa vložia čosi tmavé, čo obsahuje esenciu, ktorá ma postupne začína omamovať, no a ešte spomienky. Staré, staručičké spomienky. Ich hlások je taký slabý, že ho už ledva počuť. Ale keď to čosi, ten pôvod Čaju, teda Čaj v pravom zmysle slova, stojí, stojí a stojí, aj keď nešepká, ale mlčí, dá sa cítiť, čo je v jeho vnútri. Nielen preto je to možné, že to preniká do vody, ktorú z objatia ani na chvíľočku nepustím, ale aj preto, lebo som empatický.

O empatii ma naučil človek môjho srdca. Nie hneď, ale postupne, zakaždým, keď hladil môj tenký okraj perami, ladil moju náladu tok jeho myšlienok, až kým posledná kvapka čaju nestiekla mojimi hladkými stenami. A ja som cítil jeho lásku.

Láska – aj to ma naučil – je to, čo je medzi nami. Je to dôvod, prečo sa mu omylom nerozpadnem v rukách, ale aj príčina, že ani on nespôsobí, aby som praskol. Jednoducho citová rovnováha. A to, že viem, čo je to cit, je dôsledkom mojej schopnosti toto všetko prežívať. Človek, čo má kúsok môjho srdca, ma preto nazýva emocionálnym.

Keď sa ma dotýka perami, keď do jeho úst prúdi tekutina z môjho objatia, vtedy prežívame lásku najintenzívnejšie; plnými dúškami. Vtedy sme jedna duša. Jeho myšlienky sú moje a tie moje jeho. Sú spoločné. A plynú a plynú, kým sa nerozplynú, čo nás oboch naplní neopísateľným šťastím a pokojom. Len prostredníctvom ,,obyčajného“ zázraku, akým je Čaj.
http://sarscastic.deviantart.com/art/Glass-Half-empty-28453235