Saturday, 22 November 2008

A plea












Please
Scribble me something
But don't be contemplating first
To me it doesn't matter if I'd burst laughing
Or start feeling kind of worse

Scribble me something
Right now it's my only plea
I wanna see your writing
'Cos so lovely it seems to me

What are you thinking of right now?
I'm waiting for that eagerly
(Is it love?)
Then write it to my memory!
All My Life.

Friday, 20 June 2008

Niekto ako Ty moze mat vsetko












Predvčerom, zas v nejakej ,,ideálnej" hodine, (t.j. keď už ,,bdejú" iba tí na opačnej pologuli), som opäť využila príležitosť, mať sťažovací rozhovor (t.j. s vysokým počtom sťažností=1+) s Milým (t.j. kamarát, čo povedal, že som milá ja, a odvtedy sa navzájom voláme milý a milá; zo srandy). Poznamenávam: nikdy si nepamätám, čo sa deje, keď som nasmrť unavená. To som bola aj vtedy, lenže on trepol vetu, čo ma zarazila. Nejde mi z hlavy von, no ani do nej.

,,Niekto ako Ty môže mať všetko."

Hej, vždy som verila, že môžem mať čokoľvek, čokoľvek, čo naozaj chcem. Nechcem v to prestať veriť. Ale možno je to aj tak nafigu, pretože keď niečo človek nemá v správnom čase, tak to význam stráca. 

PS: Prosím, moje sny, nestraťte význam. Ľúbim vás. 

Monday, 26 May 2008

ja chcem umriet

Monday, 19 May 2008

Prosba
















Ukážte sa, maličké, ukážte sa, hviezdy
Ste na oblohe, vidím vás, no nie vždy

Teraz chcem vás zočiť, čo i len zahliadnuť
Na vaše drobučké svetielka sa spoľahnúť

Nie, nechcem po vás, aby ste slzy sušili
Aby ste mi bezdôvodne neraz slúžili

Len tentokrát splnte mi túto potrebu, prosbu a či
Lebo hoci duši každý deň iba viera stačí
Oko taktiež vidieť ráči
Že nie som sama

Friday, 18 April 2008

Zhasnuté.











Štíhle a vysoké pouličné lampy
Tiahnu  sa černotou ulice
Ich malé svetielka tma ihneď lapí
Tak načo svietia, kto ich chce?

Nežiaria, iba mdlo blednú
Blednú a občas bliknú pomaly
Napokon zhasnú, ich hlavy zvädnú
A niet ich prečo zapáliť

Azda by chodník osvetlili
No životnú cestu veru nie 
Na to slúži len svetlo duše
Prečo to moje zhaslo? Ktohovie..


Wednesday, 16 April 2008

Oči




















Zatváram oči
Keď chcem snívať
Keď sa už na skutočnosť
Neviem dívať

Zatváram oči
Keď niečo bolí
Keď sa ja bojím
Že ma to skolí

Taktiež ich zatváram
Keď vravím zbohom
Keď už nevidím
Nič viac za rohom
No vtedy ich už neviem otvoriť

Friday, 7 March 2008

M.P.

83, 84, 93 alebo 94...netuším, čo z toho to bolo. Ale zas som mala pocit, že ten dopravný prostriedok ma chce prinajmenšom zraniť, pretože sa krivoľako rútil klzkými ulicami Bratislavy bez ohľadu na to, že som nesedela a vlastne už ani nestála, ale padala, lebo nič, čo by sa dalo uchopiť, nebolo v dosahu.

Bola tma. A cez tie špinavé okná nebolo vidno už fakt nič. Že Zochova. Nie je to toto? Kým som si však bola istá, že to to "toto" bolo, stál "pán nebezpečný" už na ďalšej zastávke. Viac som nerozmýšľala. Ušla som z jeho nebezpečných priestorov preč.

Možno som však nemala, pretože vonku takmer mrzlo a ja som sa triasla. Tá zima by ale nevadila. Lenže to nemohlo byť len chladom, že som sa tak cítila. Bolo to zúfalstvom. Ale veď som nemala byť prečo a ako zúfalá! A predsa. Bola som. 

Telefonát. 

-Kde si?
-Neviem.
-Ty nevieš, kde si??? (rehooot) Ti dám M. 
-No ahoj. Čo vidíš? 
-Prezidentský palác.
-A stoja tam tí dvaja pajácovia?
-Nie, ale je to ono.
-Fajn.

Zložil.

Vymrzla som kvalitne, desaťminútovo. Potom došiel M. aj s Rehotavou. A celkovo si ma nevšímali, kým som neprišla až úplne k nim. Stále som sa triasla. Ona si to všimla. Pýtala sa, čo mi je. Ja som však nevedela odpovedať a on ma predbehol. Že či nevidí, že to hrám. Hrám?! On tu predsa ,,hrá", on je tu herec, čo s tým ja?? Lenže mu asi uverila, lebo šli ďalej svojou cestou. 


Zúfalstvo opäť prehovorilo. Sadla som si na okraj fontány. Všetko pálilo. Ľahla som si. Zas sa ochladilo. A slzy hľadali cestu von. Pustila som ich a pozerala na to tmavé atramentové nebo niekde ďaleko, ďaleko, ale zároveň pri mne. Nikoho nezaujímalo, že dáke dievča v sukni leží na okraji fontány pred Prezidentským palácom. A aj keby, tak by to nezaujímalo zas mňa. 


Trochu som sa spamätala, vstala som. Skúsila som chodiť. Zas všetko pálilo. Vyzula som sa a kráčala po mokrých kachličkách, pričom sa špina lepila na čierne pančuchy. To sa už M. a R. obzreli. M. zagánil, ale R. na neho len pozerala začarovaným pohľadom. Pomyslela som si, že naozaj žijem v inom svete, než oni. 


Kachličky boli čoraz chladnejšie a ten chlad tlmil pálenie. Dívala som sa na zem a opatrne prešľapovala, akoby som prvý raz stála na nohách. Hej, už som neležala na zemi, už som bola opäť hore, už sa bolo treba len obuť, nuž a to bolo jednoduché. 

Zúfalstvo bolo preč. Možno, že som sa naozaj cítila byť sama. Ale nebola som. Niekto bol aj vtedy celý čas so mnou. Malý Princ. 



Tuesday, 12 February 2008

Do svojho náručia














Dve ruky
A desať prstov
Jedna druhú chytá
A tá dotyk, ba aj dvesto
Obšťastnene víta

Váži si ho
Teší sa mu
Veriacky ho vníma
Tou radosťou obe planú
Jedna druhú prijíma
Do svojho náručia

Monday, 14 January 2008

Bezradná







Natiahnem ruku dopredu
Kam ma končeky prstov dovedú?

Tam, kam treba?
Nemusím sa báť?
Nebude len beda?
Čo sa može stať?

Nechcem mať strach
Z budúcnosti
Či hľadať pach
Zla a zlosti

Len mať tak istotu
Aspoň v niečom
Nech sa už nepýtam
Že čo?
Čo teraz?