Tak a mám o rok viac, než včera. Teda, na Slovensku. Tu budem mať o rok viac až o niekoľko minút. Ale teoreticky už mám, lebo som sa predsa nenarodila tu, ale tam, v srdci Európy.Nejdem tu napísať nič múdre ani nič zaujímavé. Len ako sa cítim. Aby som si to zapametala.
Dlho som sa nevedela dočkať týchto narodenín. Prišli mi byť najdôležitejšie zo všetkých (nie, nie sú to osemnáste). A teraz, keď sú tu, nie som sklamaná, nie je to tak, že necítim rozdiel, ako keď som dovŕšila nejaký rok predtým. Teraz sa necítim byť veľká, ale ani malá. Menej pekná. Tak trochu. Ale šťastná. Aj keď som si už stihla poplakať a od dojatia to nebolo. Pochytila ma však veselosť venovať sa tomuto dňu ako naposledy, keď som mala 13 (odvtedy som si narodeniny veľmi nevšímala), a tak som strávila sedem hodín pri robení torty s obavami, že nebude dokonalá, lebo tu existuje len hladká múka a potrebovala som hrubú, lebo majú len svetlé kakao a nie tmavé, lebo nemajú vanilkový cukor, iba tekutú vanilku, lebo šľahač mal len jednu šľahaciu kravinu, lebo ani len tortovú formu sme nemali...a nakoniec predsa skončila krásna, veľká, rozvaľujúca sa na celom poschodí širokej chladničky. :)
Zajtra sfukujem sviečky. Hádam sa podaria na jeden raz. :D
