Aventerra

Cómo se encuentran estrellas

2011-03-19T00:18:00.003+01:00

Si no fuera por los momentos pésimos

Podrías notar la gran belleza de este mundo?

Que sí, dices, no lo crees, que solo sea su décimo

Como si fuera algo crudo

Que cada detalle de este paraíso grande

Perdido sería; y si te diga: salté

Qué es lo que harías?

Silencio es lo que ocurre, y uno tan pesado

Pero que no sea así

Corre

Arriesga

Lucha

Verás

Así se encuentran estrellas

(Picture Source: http://browse.deviantart.com/?qh=&section=&q=stars#/d1ngf59)

2010-11-27T22:51:00.003+01:00

Si no quieres
Dime
Y yo me voy hacia lo más lejano que la tierra conoce
Y no paro de caminar, ni por un segundo
Para dar la vuelta con la cabeza y verte a ti de nuevo
Tu cara linda
Tus ojos tiernos
Y la luz de tu alma

Si no quieres
Dime
Y yo paro de caminar y empiezo a correr
Y no dejo de hacerlo ni si quiera
Por preguntar una vez más
¿Seguro?

Si no quieres
Dime
Y yo
-
Sinceramente
-
Aún así, aún así estaré para siempre.

2010-10-08T22:53:00.002+02:00

soñé en inglés. al despertarme, pensé en alemán. por la mañana chateé en español. el la calle escuché checo. soy eslovaca. quiero vivir en méxico. y ahora estoy totalmente perdida.

Confusion

2010-10-02T15:40:00.001+02:00

And
If you weren’t u
If I weren’t me
Would it be
Us
Cuddling
Screaming
With joy
Never ever
Cut apart
From each other

And
If I
If you
Would too
Want
Would
We
Stay together

And
If even
Where could we buy some happiness?

Cesta láskou

2010-05-22T22:12:00.002+02:00

Dospelá, zmaturovaná, nešťastná a stratená, triedim zošity. A nedá mi to nenapísať: keď som mala 12 rokov, vypotila som: :D

Láska je sama o sebe podpora
v nej, hlboko, ukrytá je dôvera.
Len jedno nechceme - to sklamanie,
láska vždy pripomína nepretržité hľadanie,
hľadanie, ktoré nám dušu zahaľuje,
hmlou nepoddajnou, ktorá tu je,
hľadanie, ktoré konca nemá,
pri ktorom naša duša stoná.

Je to hľadaním úprimnej lásky,
keď si z tvárí zložíme masky
a čakáme na život s radosťou,
keď splynieme s niečiou milosťou,
a naše oči smerujú k miestu
tej krásy, ktorá nám ukazuje cestu,
tú cestu, ktorá k obyčajnému ústiu smeruje,
k ústiu lásky, ktorú nám niekto venuje.

Tým človekom je niekto, kto má pre nás mimoriadnu hodnotu,
kto dušiam našim udeľuje jednotu.
Krik, bezmocnosť - tie slová sú zrazu neznáme,
už len slovo láska poznáme.
slovo citlivé a nežné,
ktorému už nerozumieme len zbežne.
Vtedy len nádheru života vnímame
a s polu s láskou snívame.

V túto chvíľu sa aj brány hmly rozplynú,
a vtedy si uvedomíme podstatu jedinú,
že naša duša spojená je už
s druhou, ktorá je vyvolená, nuž
vďaka tomuto dve duše šťastie objavili,
tým šťastím je to, aby spolu žili,
aby už jeden druhého nikdy neopustili.

Človek a Čaj. A pohár.

2010-03-15T16:36:00.002+01:00

klik na nadpis =)

Chcela by som

2010-01-03T21:17:00.004+01:00

Vedieť vyčariť úsmev len tak
A nestratiť ho hneď jak
ma čosi nové napadne

A vedieť snívať nielen v noci
keď ľahké je ocitnúť sa vo snoch moci
ale aj za dňa každého
smutného, šťastného, vážneho

A nemyslieť stále len na to plané
na to, čo je zlé, a čo je darmé
ale aj pekné spomienky nachádzať
a veriť, že ma nešťastie obchádza

A hlavne nikdy nezabudnúť
Na Teba, na mňa, na našu púť
Na to, aké je milovať

La vida de un minuto.

2009-12-22T01:24:00.011+01:00

En la luz
de las lámparas callejeras
veo que está nevando

Estoy mirando los copitos
uno por uno
flotando
bailando
besándose
y muriendo en el suelo.

Vo svetle
pouličných lámp
vidím, ako sneží

Jednu za druhou pozorujem vločky
Ako sa vznášajú
Tancujú
Bozkávajú
A umierajú na zemi.

Čakám

2009-05-18T07:15:00.005+02:00

Zavriem si oči a predstavím si dážď
Počujem jeho hudbu, každučkú kvapku zvlásť
Padajú na mňa, cítim ich chlácholivý chlad
Za tú útechu som im vďačná, snáď,
snáď neprestane pršať

Ráno ma slnko zobudí
Som kde som bola
Túžím zas ku snu doblúdiť
Keď si však nepomôžem sama, tak smola
Sen realitu nezmení

A ja len čakám, kým príde dúha

2009-02-18T06:12:00.003+01:00

Narodeniny

Tak a mám o rok viac, než včera. Teda, na Slovensku. Tu budem mať o rok viac až o niekoľko minút. Ale teoreticky už mám, lebo som sa predsa nenarodila tu, ale tam, v srdci Európy.Nejdem tu napísať nič múdre ani nič zaujímavé. Len ako sa cítim. Aby som si to zapametala.

Dlho som sa nevedela dočkať týchto narodenín. Prišli mi byť najdôležitejšie zo všetkých (nie, nie sú to osemnáste). A teraz, keď sú tu, nie som sklamaná, nie je to tak, že necítim rozdiel, ako keď som dovŕšila nejaký rok predtým. Teraz sa necítim byť veľká, ale ani malá. Menej pekná. Tak trochu. Ale šťastná. Aj keď som si už stihla poplakať a od dojatia to nebolo. Pochytila ma však veselosť venovať sa tomuto dňu ako naposledy, keď som mala 13 (odvtedy som si narodeniny veľmi nevšímala), a tak som strávila sedem hodín pri robení torty s obavami, že nebude dokonalá, lebo tu existuje len hladká múka a potrebovala som hrubú, lebo majú len svetlé kakao a nie tmavé, lebo nemajú vanilkový cukor, iba tekutú vanilku, lebo šľahač mal len jednu šľahaciu kravinu, lebo ani len tortovú formu sme nemali...a nakoniec predsa skončila krásna, veľká, rozvaľujúca sa na celom poschodí širokej chladničky. :)

Zajtra sfukujem sviečky. Hádam sa podaria na jeden raz. :D

I. Dá sa šťastie presťahovať?

2009-01-11T02:12:00.006+01:00

Keď mi oznámili, kam sa až musím odsťahovať, plakala som. Hoci to malo byť neskôr než o mesiac, vedela som, že ten sa preleje rýchlo ako voda. A tak som jeho prvú polovicu strávila smútkom, počas druhej som na to stihla zabudnúť. No a tretia... tá mi teraz chýba. Lebo ten mesiac práve uplynul.

Posledný týždeň som bola mierne zúfalá. Nie kvôli sťahovaniu, ale zato, že mi nevedeli povedať, kedy to presne bude. Vraj možno v sobotu, možno v nedeľu, možno inokedy. Chcela som si byť načistom. Toto bolo, akoby niekomu povedali, že elektrické kreslo ho čaká buď tento týždeň alebo ďalší.

Vo štvrtok som sa dočkala záverečného rozhodnutia. Nedeľa, 17:00. Tentokrát mi to prišlo byť ďaleko, tak som si to tu užívala, akoby to nepatrilo k posledným, tu stráveným, dňom. V piatok ráno bol však koniec mojej pohode. Zobudili ma, že som sa už mala zbaliť a všetky veci dať do haly, lebo treba izbu vypratať a vyčistiť pre ďalšieho, čo tu bude bývať. Od tej nedele.

Mala som sa poponáhľať, pritom som ani nevedela, ako začať. Bolela ma myšlienka, že môjmu životu tu je koniec. Miesto metropolisu dedina bez kina, rodine zbohom, nástup inej, žiadna vlastná izba, ale len jedna pre mňa a tri sestry, adiós katolícka univerzita, nástup do dedinskej školy, ,,koniec" kamarádstiev, hľadanie nových. Z nuly. A teraz som mala všetky veci, celý môj život presťahovať do haly. Za tridsať minút? Za hodinu, dve?? Ako sa to vôbec dá, presťahovať celý život? Strácala som náladu pri pomyslení, že to práve zistím, bez ohľadu na to, či vôbec chcem.

Viac, než skutočnosť, že sa musím odsťahovať, mi vadilo, že som sa musela zbaliť už štvrtok doobeda. Čo sa mi zdalo byť nemožné ako hlúpe a zároveň nemožné ako nereálne. Hlavne, lebo ma zobudili o jedenástej. Prečo to tak muselo byť? No hej, aby sa izba blýskala pre nasledujúceho. Ale vážne to stojí za to, že som sa cítila ako tá špina, ktorú odtiaľ vopred vyzametajú, lebo tu nemá čo robiť, keďže toto miesto už patrí tomu ďalšiemu? Pristihla som sa pri tejto chorej myšlienke.

Heh. Veď som si mala len zbaliť veci, tak čo je na tom taká veda? A jednako ma žmýkal pocit, akoby ma niekto vyháňal. Akoby toto už nebol môj domov, hoci ešte nasledujúce takmer dva dni mal byť. Bolo to neskutočne skľúčujúce. A tak, keď som zbalila väčšinu, nechala som balenie balením, (veď aj tak boli všetky kufre už preplnené, mnoho vecí teda ostalo na ihlách, kde bude ich dočasný príbytok), ľahla si do postele a užívala si jeden z posledných dní v dokonalej trojici: ja, moja izba a samota.

Teraz je sobota, teda nedeľa nadránom, a ja idem stráviť poslednú noc v mojej posteli. Chcem si ju vychutnať, a tak nespím, aby bola čo najdlhšia. Ach, keby som si len vedela odniesť odtiaľto s celým tým mojím životom aj šťastie! Ale dá sa šťastie presťahovať?

Hroznový zvyk

2009-01-01T11:37:00.004+01:00

Na facebooku bol zborový rehot nad týmto článkom. Je to vari blbosť roka. Ale keď sa to už vezme vážne, čo by bolo ideálne? Na to je veru ťažko nájsť správnu odpoveď. Ale ako jedna podarená mi príde byť zvyklosť, čo som zažila tento Silvester na druhom konci sveta.

Keď už už mala byť polnoc, každému rozdali kelímok so zopár bobuľami hrozna. Jednu som si hned strčila do úst, a na to sa mama začala smiať. Vraj som si zjedla jeden splnený sen! Každý tu vraj dostane dvanásť bobúľ hrozna, a hneď, len čo odbije dvanásť, ich pojednom zje, pričom každá symbolizuje jednu túžbu, čo sa v nasledujúcom roku naplní.

A tak sme miesto šampaňského vymýšľali priania a papali bobuľky. Podarený zvyk, no nie?

A plea

2008-11-22T06:33:00.006+01:00

Please
Scribble me something
But don't be contemplating first
To me it doesn't matter if I'd burst laughing
Or start feeling kind of worse

Scribble me something
Right now it's my only plea
I wanna see your writing
'Cos so lovely it seems to me

What are you thinking of right now?
I'm waiting for that eagerly
(Is it love?)
Then write it to my memory!

All My Life.

Niekto ako Ty moze mat vsetko

2008-06-20T23:26:00.004+02:00

Predvčerom, zas v nejakej ,,ideálnej" hodine, (t.j. keď už ,,bdejú" iba tí na opačnej pologuli), som opäť využila príležitosť, mať sťažovací rozhovor (t.j. s vysokým počtom sťažností=1+) s Milým (t.j. kamarát, čo povedal, že som milá ja, a odvtedy sa navzájom voláme milý a milá; zo srandy). Poznamenávam: nikdy si nepamätám, čo sa deje, keď som nasmrť unavená. To som bola aj vtedy, lenže on trepol vetu, čo ma zarazila. Nejde mi z hlavy von, no ani do nej.

,,Niekto ako Ty môže mať všetko."

Hej, vždy som verila, že môžem mať čokoľvek, čokoľvek, čo naozaj chcem. Nechcem v to prestať veriť. Ale možno je to aj tak nafigu, pretože keď niečo človek nemá v správnom čase, tak to význam stráca.

PS: Prosím, moje sny, nestraťte význam. Ľúbim vás.

2008-05-26T19:18:00.001+02:00

ja chcem umriet

Prosba

2008-05-19T23:28:00.002+02:00

Ukážte sa, maličké, ukážte sa, hviezdy
Ste na oblohe, vidím vás, no nie vždy

Teraz chcem vás zočiť, čo i len zahliadnuť
Na vaše drobučké svetielka sa spoľahnúť

Nie, nechcem po vás, aby ste slzy sušili
Aby ste mi bezdôvodne neraz slúžili

Len tentokrát splnte mi túto potrebu, prosbu a či
Lebo hoci duši každý deň iba viera stačí
Oko taktiež vidieť ráči
Že nie som sama

Zhasnuté.

2008-04-18T23:22:00.000+02:00

Štíhle a vysoké pouličné lampy

Tiahnu sa černotou ulice
Ich malé svetielka tma ihneď lapí
Tak načo svietia, kto ich chce?

Nežiaria, iba mdlo blednú
Blednú a občas bliknú pomaly
Napokon zhasnú, ich hlavy zvädnú
A niet ich prečo zapáliť

Azda by chodník osvetlili
No životnú cestu veru nie
Na to slúži len svetlo duše

Prečo to moje zhaslo? Ktohovie..

Oči

2008-04-16T10:25:00.006+02:00

Zatváram oči
Keď chcem snívať
Keď sa už na skutočnosť
Neviem dívať

Zatváram oči
Keď niečo bolí
Keď sa ja bojím

Že ma to skolí

Taktiež ich zatváram
Keď vravím zbohom
Keď už nevidím
Nič viac za rohom
No vtedy ich už neviem otvoriť

M.P.

2008-03-07T19:53:00.000+01:00

83, 84, 93 alebo 94...netuším, čo z toho to bolo. Ale zas som mala pocit, že ten dopravný prostriedok ma chce prinajmenšom zraniť, pretože sa krivoľako rútil klzkými ulicami Bratislavy bez ohľadu na to, že som nesedela a vlastne už ani nestála, ale padala, lebo nič, čo by sa dalo uchopiť, nebolo v dosahu.

Bola tma. A cez tie špinavé okná nebolo vidno už fakt nič. Že Zochova. Nie je to toto? Kým som si však bola istá, že to to "toto" bolo, stál "pán nebezpečný" už na ďalšej zastávke. Viac som nerozmýšľala. Ušla som z jeho nebezpečných priestorov preč.

Možno som však nemala, pretože vonku takmer mrzlo a ja som sa triasla. Tá zima by ale nevadila. Lenže to nemohlo byť len chladom, že som sa tak cítila. Bolo to zúfalstvom. Ale veď som nemala byť prečo a ako zúfalá! A predsa. Bola som.

Telefonát.

-Kde si?

-Neviem.

-Ty nevieš, kde si??? (rehooot) Ti dám M.

-No ahoj. Čo vidíš?

-Prezidentský palác.

-A stoja tam tí dvaja pajácovia?

-Nie, ale je to ono.

-Fajn.

Zložil.

Vymrzla som kvalitne, desaťminútovo. Potom došiel M. aj s Rehotavou. A celkovo si ma nevšímali, kým som neprišla až úplne k nim. Stále som sa triasla. Ona si to všimla. Pýtala sa, čo mi je. Ja som však nevedela odpovedať a on ma predbehol. Že či nevidí, že to hrám. Hrám?! On tu predsa ,,hrá", on je tu herec, čo s tým ja?? Lenže mu asi uverila, lebo šli ďalej svojou cestou.

Zúfalstvo opäť prehovorilo. Sadla som si na okraj fontány. Všetko pálilo. Ľahla som si. Zas sa ochladilo. A slzy hľadali cestu von. Pustila som ich a pozerala na to tmavé atramentové nebo niekde ďaleko, ďaleko, ale zároveň pri mne. Nikoho nezaujímalo, že dáke dievča v sukni leží na okraji fontány pred Prezidentským palácom. A aj keby, tak by to nezaujímalo zas mňa.

Trochu som sa spamätala, vstala som. Skúsila som chodiť. Zas všetko pálilo. Vyzula som sa a kráčala po mokrých kachličkách, pričom sa špina lepila na čierne pančuchy. To sa už M. a R. obzreli. M. zagánil, ale R. na neho len pozerala začarovaným pohľadom. Pomyslela som si, že naozaj žijem v inom svete, než oni.

Kachličky boli čoraz chladnejšie a ten chlad tlmil pálenie. Dívala som sa na zem a opatrne prešľapovala, akoby som prvý raz stála na nohách. Hej, už som neležala na zemi, už som bola opäť hore, už sa bolo treba len obuť, nuž a to bolo jednoduché.

Zúfalstvo bolo preč. Možno, že som sa naozaj cítila byť sama. Ale nebola som. Niekto bol aj vtedy celý čas so mnou. Malý Princ.

Do svojho náručia

2008-02-12T21:21:00.000+01:00

Dve ruky
A desať prstov
Jedna druhú chytá
A tá dotyk, ba aj dvesto
Obšťastnene víta

Váži si ho
Teší sa mu
Veriacky ho vníma
Tou radosťou obe planú
Jedna druhú prijíma
Do svojho náručia

Bezradná

2008-01-14T19:05:00.000+01:00

Natiahnem ruku dopredu
Kam ma končeky prstov dovedú?

Tam, kam treba?
Nemusím sa báť?
Nebude len beda?
Čo sa može stať?

Nechcem mať strach
Z budúcnosti
Či hľadať pach
Zla a zlosti

Len mať tak istotu
Aspoň v niečom
Nech sa už nepýtam
Že čo?
Čo teraz?

Driemajúca Perinbaba :)

2007-12-22T23:09:00.000+01:00

Bola dohoda. Do deviatej rano sme mali vypratat a opustit ubytovnu. Práve šiel okolo akýsi zamestnanec s uštipačnou poznámkou, nech už vypadneme. Rozhodca súťaže sa zmätene pozrel na hodinky - veď sme mali ešte sedemnásť minút do zásoby. Nechápavo na jeho adresu taktiež utrúsil nejaké to slovíčko. Tak či tak alebo onako, všetko sa nestihlo, a preto sme všetci mrznúc čakali vonku na zelenožltohnedej lúke.

Zima bola veru poriadna. Zas som kýchla. To je pomaly na umretie, byť chorá, byť vonku a... vlastne to nie je také zlé, lebo je všetko za nami.

Prišiel rozhodca. Všetci, čo tam ostali, stíchli, aby dobre počuli, ako to dopadlo. No hádajte! Keďže nás vyhnali z ubytovne, nebol čas všetko vyhodnotiť, tak to nájdeme časom na internete. Pche!

Pomaly sa pospolitosť poberala domov, želali sa šťastné a veselé, a tak som sa celkom mimovoľne spýtala člena nášho tímu, koľkého je.

-Robíš si srandu?? :)) - odvetil mi jeho typickým smiechom.

Ha-ha. Veru, no koľkého dnes je?? Musím priznať, že ešte dlho nechcel veriť mojej neuvedomovanosti. Nakoniec som z neho vytiahla odpoveď ,,dvadsiateho druhého", a že ,,dnes je sobota a v pondelok sú Vianoce".

-Super, takže mám dva dni na nákupy, ak od toho neodrátam čas, potrebný na vyliečenie. - povedala som ako - tak vyrovnane.

Opäť sa zasmial. Ešteže to bol on. Jeho smiech nikdy nie je nepríjemný, práve naopak. No navzdory tomu tu ostal nevyvrátiteľný fakt, že o dva dni sú Vianoce. Už o dva dni!

Asi to bude znieť egoisticky, ale nie je to moja chyba, že som si to doteraz neuvedomila. Je to chyba Perinbaby. Keby bolo dosť snehu, určite by sa nestalo, že sa Vianoce prišuchnú tak nepozorovane. Ale možno budú práve kvôli tejto jedinečnosti o to krajšie. :)

Prajem Vám teda všetkým prenádherné a originálne vianoce,
špeciálne Mojej Láske
a trošku menej špeciálne (neberte si to osobne:) tým, s ktorými si (dúfam aj v budúcnosti) budem vymieňať slová (menovite Motýlik, Sas, W, Femma a ďalší, čo ma napdnú neskôr).

Napadli ma neskôr: 15:23 Revinko (poznámka: ja by som nezabudla, keby si mi dal adresu :P)

PS: dúfam, že si zvyknite na môj nový oficiálny link.

Vaša Ave-Terra :)

Vedieť počúvať

2007-10-17T19:09:00.000+02:00

I.

Zahraj si hudbu
Aká sa Ti hodí
Nech náladu nemáš blúdnu
Nech Tebe sa dobre vodí

Nech
Melódia radosti
Neustane

Nech
Držíš šťastie v obe dlane
A nič na svete nevymeníš za ne
A užiješ si potešenie v krátkosti

II.

Precíť aj ticho
Vtedy, kedy príde
Hoc' sa Ti aj predtým vyhlo -
Uvidíš, čos' z neho vzíde

Práve ono
Naučí Ťa hovoriť
A

Práve ono
Naučí Ťa i mlčať
Potom až...

Vyleje sa krčah
Plný šťastných spomienok

Splniť si sen

2007-10-12T00:10:00.000+02:00

Myšlienok púť
Volá sa ticho

Rozumom hnúť
Snaží sa rýchlo
Človek ,,iný", s vlastným snom
Ktorý vidí zmysel v ňom

Vtedy kričí jeho šťastie do sveta
Keď už pochybnosťami sa nemätá
Že nemôže mať
Čo chce

2007-10-09T22:02:00.001+02:00

Človek a čaj. A pohár.

Som pohár a mám dve pomenovania, pritom ani jednému nerozumiem: Obyčajný sklenený pohár. Sklenený veru som, ale obyčajný? Poháre nie sú obyčajné. Poháre sa dotýkajú ľudských pier, a to s citom, ktorý naruší len roztrieštenie na milión kúsočkov. Nuž a to druhé: pohár na víno. Na víno? Ani neviem, čo to víno je. V mojom objatí zvyknem držať čosi iné. A to sa volá … Čaj.

Vraj som krásny svojím jednoduchým, vzhľadom, (teda vysokým, zľahka štíhlym telom), a bezhraničnou dušou, šepotajú mi pery pri každom dotyku, pery človeka, ktorý zdieľa moje myšlienky pri každom okamihu, ako je tento. Po tom, ako do mňa naleje vodu, najčastejšie horúcu, sa moje častice otrasú vzrušením, ktoré spôsobí ten rýchly tok energie. Presakuje mnou vlna tepla, zmáha ma horúčosť, začnem sa potiť a on sa usmeje na moje zarosené sklá.

Keď už kúdol pary svištiacej do vzduchu nie je hustý, jeho ruky do mňa vložia čosi tmavé, čo obsahuje esenciu, ktorá ma postupne začína omamovať, no a ešte spomienky. Staré, staručičké spomienky. Ich hlások je taký slabý, že ho už ledva počuť. Ale keď to čosi, ten pôvod Čaju, teda Čaj v pravom zmysle slova, stojí, stojí a stojí, aj keď nešepká, ale mlčí, dá sa cítiť, čo je v jeho vnútri. Nielen preto je to možné, že to preniká do vody, ktorú z objatia ani na chvíľočku nepustím, ale aj preto, lebo som empatický.

O empatii ma naučil človek môjho srdca. Nie hneď, ale postupne, zakaždým, keď hladil môj tenký okraj perami, ladil moju náladu tok jeho myšlienok, až kým posledná kvapka čaju nestiekla mojimi hladkými stenami. A ja som cítil jeho lásku.

Láska – aj to ma naučil – je to, čo je medzi nami. Je to dôvod, prečo sa mu omylom nerozpadnem v rukách, ale aj príčina, že ani on nespôsobí, aby som praskol. Jednoducho citová rovnováha. A to, že viem, čo je to cit, je dôsledkom mojej schopnosti toto všetko prežívať. Človek, čo má kúsok môjho srdca, ma preto nazýva emocionálnym.

Keď sa ma dotýka perami, keď do jeho úst prúdi tekutina z môjho objatia, vtedy prežívame lásku najintenzívnejšie; plnými dúškami. Vtedy sme jedna duša. Jeho myšlienky sú moje a tie moje jeho. Sú spoločné. A plynú a plynú, kým sa nerozplynú, čo nás oboch naplní neopísateľným šťastím a pokojom. Len prostredníctvom ,,obyčajného“ zázraku, akým je Čaj.
http://sarscastic.deviantart.com/art/Glass-Half-empty-28453235

Možno to pomôže

2007-09-28T00:29:00.000+02:00

,,Ich hab's geschafft, ich hab's geschafft!!!" - tá veta znie perfektne. Opakujem si ju dokola a smejem sa nad ňou spolovice nezmyselným smiechom, lebo čo úžasné som ja kedy dokázala, to mi na um neprichádza, takže dôvod, aby som si ju opakovala, nie je, no zároveň som prekvapená sebou samou, že sa nad ňou dokážem usmievať pri predstave, ako ju nadšene vykrikuje niekto iný: Ich hab's geschafft! ...

Vyzerá byť jednoduché, oceniť sa jedinou vetou, ba takmer nevedome - veď je výplodom ,,nečakanej" radosti, ,,nie" rozumu. Ktovie, či je to prípad mnohých ľudí a ako dlho tento pocit šťastia a sebavedomia vydrží. Ale prinajmenšom sa (na tú krátku chvíľu) nenaskytá možnosť porovnávať sa s inými. A ktovie, čo je horšie, keď sa s ostatnými porovnáva človek samotný, alebo ho vzhľadom na ,,súpera" kritizuje voľakto iný...? Riadna spleť. A na jej čele slová áno, nie a dobrý či zlý.

Kto ich má právo povedať?

Každý. Absolútne hocikto.

Prečo?

Lebo ľudia si vždy nájdu vlastnú pravdu a tá skutočná sa nenájde. Preto by pravdy a nepravdy ľudí trápiť nemali. A preto, či už seba momentálne správne oceniť dokážete alebo nie, skúste oceniť aj niekoho druhého. Akýmkoľvek spôsobom. Možno mu to pomôže.

The LINE

2007-09-22T13:53:00.000+02:00

Zišla by sa hrubá čiara. Taká, čo by oddelila dnešný čas od minulého, pretože prešla určitá (pre mňa dlhá :) doba, odkedy tu bolo naposledy čosi nové (pokiaľ nerátam tie ,,šialené zmeny dizajnu" :) a ja by som veľmi rada pokračovala tak, že začnem odznova. Odznova, pretože mne vstúpil do života nový školský rok, preto všetko radím do novej ,,epochy".

Náplň spomínanej čiary bude mať tento text. Tak len dúfam, že nad ňou bude ešte hŕba ďalších postov, ktoré niekoho chytia za srdce, za hlavu alebo za čokoľvek iné a ostávam vo viere, že sa budete tešiť so mnou. Vy Všetci. :o)

Zasvietim Ti

2007-08-30T16:22:00.000+02:00

Slnko je vysoko
Mesiac je nízko
Človek je radosti
Priveľmi blízko

Mesiac je vysoko
Slnko je nízko
Znamenie smútku
V tme sa zas blýsklo

Človek chce človeka
Vo dne, no taktiež v noci
Aby mu 'kazoval
Jak tmu či svetlo zočiť

Len ak vie túžba splniť sa
Vtedy má život silu
Tak kľudne snívaj -
Ja zasvietim Ti. Láskou. Aspoň na krátku chvíľu.

Byť.

2007-07-30T23:12:00.000+02:00

Pocítila som šťastie. Nie z čohosi určitého, ale len tak, lebo je pekné nájsť si občas radostnú chvíľku a vnímať ju, užívať si ju, prežívať s pohodovým nasadením. Tešila som sa.

Zapojila som do obehu svoje myšlienky. Plynuli rýchlejšie než čas. Chcela som v hlave čosi poriešiť, pritom som ani nevedela, o čo všetko ide. Zrazu toho bolo na mňa veľa. Uniklo mi, na čo som myslela, a aj to, za čím som pátrala. Pozdravil ma vlažný závan depresie a ja som sa ním nechala oblapiť. Pocítila som smútok.

Dve opozitá, šťastie a smútok, nie sú ojedinelou či zvláštnou kombináciou. V tomto prípade to však bolo inak. Duša mi ostala kdesi v neutrálnom poli. Nechcela som nikam vybočiť. Nie zo strachu. Len som nevedela, čo chcem a pritom som si bola istá, že to vedieť chcem.

Týmto chcem odkázať všetkým, ktorí by smerovali inou cestou, ako ostatní, a ešte by tých ostatných aj pozorovali či premýšľali o ich situácii: Ak človek túži byť iný, neznamená to, že vie, čo chce. Preto obdivujem ľudské odhodlanie, ktoré vám dáva silu stáť či ísť --- byť.

Pre toto treba žiť

2007-06-30T20:26:00.000+02:00

Prietrž mračien, nahlas prší
Voda na listoch sa neudrží
Steká kmeňom prúdmi
So svojimi pudmi
K zemi si kľaknúť
A do nej vsiaknuť

Dážď nekvapká, padá ladne
Mútna voda v mlákach, na dne
Žiadostivo hltá kvapky -
Novodobý raj pre žabky

Lúče svetla sivotu pretínajú
Svetielka pásov dúhy rozžínajú
Jasnou krajinou sa nesie vôňa zelene
Nech nezabudneme, nech vieme
Pre toto treba žiť!

(ne)Viem žiť

2007-06-28T19:19:00.000+02:00

Úlomky skla na ceste minulosťou nachádzam
Pichajú, bolí to, hoci nie celkom - zavádzam
Len núti to hrabať sa medzi spomienkami naďalej
A to sa prieči mojej púti napredovania, pomalej

Stojím, bezradne točím sa na jednom mieste
Viem, vy pravdy minulosti, vy tu už nie ste
Predsa však núti ma niečo obzerať sa za vami
Hoci, vy smútku pôvodcovia, vy ste už nezvaní

Ak niečo dávno, dávno odišlo, viac tu už nie je
Ako je možné, že sa mi odniekiaľ ozýva, smeje?
Len ak prítomnosť, realita k tomu rozhodne speje
Že minulosť svoje dôsledky ku mne tento raz veje

Nahlas sa bez obáv ozývam, nechcem sa vrátiť
No ani báť sa a tváriť, že nemôžem nič stratiť
Len túžim postaviť sa pred všetko, začať to riešiť
Odvážne, sama či s pomocou dokázať si: Viem žiť!

Prečo smäd neodišiel...?

2007-06-22T23:04:00.000+02:00

Smädné kvety upierajú svoj zrak k obzoru
Len tak hľadia, bezúhonne, pod dohľadom dozoru

Jemne krútia okvetiami za lúčikmi tepla
Pestrá iskra pocitov k oblohe už vzlietla

Kvietok pociťuje horúčosť - Škoda tela, aby vädlo
Mohlo by tak ostať mladé, novou cestou napred viedlo -

Zmes neznámych myšlienok, vari trochu strachu
Robia malú kvetinku tak trošičku plachú

Vietor prišiel na návštevu, odvial neistoty predzvesť
Ticho chcelo pridať sa, no proti bol listov šelest

Smädné kvety usmievavé ďalej v teple prahnú
Ich hlávky už povznesene vedľa seba ľahnú

Dlhým dňom a všeličím všetkým omámené
Hľadia do blízkej budúcnosti naprieč zmene

Tá sa svojej role chytá - dážď už na sklo klepoce
Vtáčik niekde pod oblohou tichulinko šteboce -
Prečo smäd neodišiel...?

Snívaj!

2007-06-13T20:41:00.000+02:00

Uteč si ďaleko
Chci to, aké to
Len chceš -
Všetko smieš

Plávaj vzduchom
Vnímaj uchom
Vnímaj telom
V teple zrelom

Nedbaj
Neháj
Len tak
Spievaj
Melódiu svojej fantázie

Uteč si ďaleko
Oddaj sa voľnosti
nemaj viac starostí

Seba nezastavuj
Samému si panuj
Pocity si všímaj
Do snov sa vžívaj
Nehľadne, nakoľko nereálny výjav
Snívaj!

Človek vie...

2007-06-07T18:38:00.000+02:00

Ukrývanie sa do ticha
Kde ani vietor nevzdychá
Je pohŕdanie sebou samým
Nešťastným smútkom samozvaným

Vo vlastných slzách kľačať
Nechcieť už ani jačať
Nechcieť sa tomu brániť
Je spôsobob ako seba raniť

Potápať sa nechať
Bez chcenia sa zviechať
Spopod tvrdohlavosti vlastnej
Je hocičo, no slasť nie!

Možno toho veľa v hlave tkvie
Keď stá slza pri oku sa skvie
No pokúsiť sa znova človek vie!

Postaviť sa

2007-06-06T18:38:00.000+02:00

Chcieť niečo inak
Chcieť pozmeniť seba
Môže byť príznak
Unikania z neba

No strácať odvahu
Mať dušu len nahú
Býva riadna bieda

Až pády zas budú
Postaviť sa nahor
Keď chodník osudu
Opačne zahol
Bude veľká veda

Ani to však neznamená
Že sa to nedá

,,Malá" nevšednosť

2007-06-03T22:15:00.000+02:00

Priplíži sa ku vám pozvaná
Je si istá: ,,Ona spozná ma."
Obzerá sa, hľadí
Súzvuk hlasov ladí

Prúdmi energie preniká
Do vašich útrob
Na klišé si nikdy nezvyká -
Sliedi a vy ste opojení tou
Jej podmanivou masou snov

Chcete sa jej vyhnúť
Aj ostať pri nej zároveň
Ostať pri nej s ňou
A nič iné si všimnúť

Nechať sa vábiť do iného sveta
Rozpúšťať myšlienky
Vo víre neviditeľných síl
Ktoré tvarujú dušu -
Tá hľadá len zámienky
Pre znovuprežitie týchto chvíľ

A hudba hrá ďalej
Tóny malebnosti
Svojej ,,malej"
Nevšednosti

Aspoň

2007-05-30T22:12:00.000+02:00

Tvojou láskou mi srdce pohlaď
A hoc mám zastretý pohľad
Ten dotyk si všimnem

Stačí myšlienka ku mne smerujúca
A hoc nie je nekonečne vrúca
Smúteniu sa vyhnem

Chcem byť Tvoje šťastie malé
A hoc nemôžme byť spolu stále
Darovať Ti úsmev stihnem

Poznávať novotu by to chcelo
A hoc telo nespráva sa stále smelo
Aspoň vôňu lásky vdýchnem

Dovolíš?

2007-05-24T21:42:00.000+02:00

Samota sú len nevyslovené slová
Volia si spoločnosť a tú nemajú
Alebo prostú uvoľnenosť vo svojom ja -
Tú nepretržite hľadajú

Samota je len mlčanie
Každému v ušiach inak zneje jeho hlas
Rinčanie je dozaista iné
Radšej sa k pokoju hlás

Naslúchaj -
Ticho a hlasný Tón
Prediera sa von
Aby rozvrátil rovnováhu
Dovolíš mu to - narušiť samotu?

Vlastné rozhodnutie

2007-05-20T19:04:00.000+02:00

Ako má človek vedieť
Čo je správne chcieť?
Je časté, prirodzené
Pochybnosťami sa chvieť

No treba sa rozhodnúť
Aj na to dôjde čas
Nemožno stále dúfať, že
Dilemu rozrieši iný, raz

Je to vlastná povinnosť
Všetko má pre aj proti
Negatívum nie je chyba
Aj tak sa mu dobre vodí

Každý bôľ je krokom
Správnym - k úspechu
Len nevzdať sa predom
A užiť si samozvanú potechu

Irina Denežkinová: Daj mi!

2007-05-19T13:00:00.000+02:00

Koniec hocičoho pekného so sebou prinesie ranu, ktorej účinky sa už nejakým spôsobom prejavia. Bolesť môže byť rôzna. Každopádne - je; je citeľná. Pretrvávajúca vedie k trápeniu, ale tak ďaleko zachádzať nechcem.

Aj útržok ,,...ostať len kamaráti..." so sebou prináša bôľ. Síce nie až taký veľký, pretože je to len útržok. Viac človek často v danej chvíli nevníma alebo si nikdy nespomenie. Každopádne, tie tri slová v sebe nesú význam, že prišiel o časť niečoho - áno iba o časť, pretože voľačo ostáva. Tento prípad je horší. Niečo použiteľné ostáva, no je to využívané s myšlienkou, že to bolo poznané, zažívané ako celok. Chýbajúca časť nebola niečím naviac, niečím nepotrebným - to sa dá vydedukovať z toho, že sa jej nezbavil on samotný, ale jeho o ňu pripravil voľakto iný.

Viem, že by to bolelo, keby som zaregistrovala tento útržok ja. Len neviem, ako veľmi.

Kniha Iriny Denežkinovej, obsahujúca poviedky, nie je len o tomto. Hlavne sa týka života dnešnej generácie. Nemyslím, že ju obdivuje či degraduje. Bere na vedomie skutočnosť, v akom ,,svete" mladí žijú a akým spôsobom sa s tým vyrovnávajú.

Je v nej veľa reality. Bolestivej. Takej, nad ktorou zaklipkáte očami alebo sa dokonca zhnusíte. Samozrejme, nájdu sa aj pekné veci. Dá sa povšimnúť zaujímavá vec - niekto vníma viac to pekné, niekto zas opačne. Nedá sa to zhrnúť do slov optimista a pesimista. Je v tom obsiahnutá variabilita ľudí.

Tu je úryvok jednej z poviedok Iriny Denežkinovej. Páči sa mi. Jeho význam je výborne podaný. Narozdiel od iných textov z knihy - nie drasticky. Odporúčam prečítať si ho.

Song for Lovers
5

(Úryvok)

Anton sa poobzeral. Na starom diváne spala Naska, zakrútená do deky. Prisadol si k nej, potom si k nej ľahol a opatrne ju objal. Akoby sa bál, že sa zobudí a odoženie ho.

Naska sa zamrvila, obrátila sa a vtom doširoka otvorila oči. Ona a Anton ležali tak blízko seba, že sa dotýkali perami. Dostal závrat a dole sa mu všetko naplo. Naska naňho chvíľu nechápavo hľadela, no keď ju Anton pobozkal, prebrala sa.

,,Nie, Tocha.“

,,Prečo?“ zašepkal vzrušene i ľútostivo.

,,Už sme len kamaráti.“

,,No a čo?“

,,Kamaráti to nerobia.“

Anton sa chcel spýtať, čo potom robia kamaráti, či sú na to nejaké pravidlá, či nie sú niekde zapísané, no miesto toho pípol:

,,Ľúbim ťa.“

Naska zvraštila čelo a opatrne sa odtiahla.

,,Pochop, Tocha, páči sa mi niekto iný…“

Anton najprv nepochopil, no keď mu to došlo, zazdalo sa mu, že padá kamsi nadol, do blata, otĺka sa o betónové steny studne.

Naska naňho hľadela. Pohľadom kamarátky.

,,A to nadobro?“ stislo hrdlo Antonovi.

,,Nadobro.“

,,Navždy?“

Naska prikývla.

,,A ja? Čo mám robiť?“

Zúfalstvo vysávalo Antona, snažil sa o niečo zachytiť. Keby Naska povedala aspoň niečo… nádejnejšie, bol by to nejaký výčnelok. Ale ruky sa mu šmýkali, nenachádzali ani najmenší hrboľček.

,,Ja neviem, čo máš robiť.“

Ako sekerou po rukách. Buch – a hotovo!

,,Ale veď ty si…“ vykríkol Anton a zasekol sa. Chcel povedať, že Naska je to najdrahšie, čo má, že len ona ho pozná a chápe, že nikto a nikdy ju nenahradí, lebo… No slová mu uviazli niekde v hrudi. A Naska si ich mohla prečítať len v jeho očiach. Ona však nechcela.

Anton prerývane vzdychol. Pritisol sa perami k Naskinmu plecu. Zašepkal:

,,Zdochnem bez teba.“

,,Veď ma máš. Ako kamarátku,“ Naska ho pohladkala po vlasoch.

Opatrne, aby v ňom nevzbudila nádej.

,,Sľubuješ?“

Naska sa pozrela do jeho doširoka roztvorených jantárových očí s vlhkými mihalnicami a povedala:

,,Sľubujem.“

To bola ich najväčšia prísaha. A Antonovi sa uľavilo. Trošku. Ale predsa. Zliezol z divánu – kamaráti spolu nespia (to kto povedal takú kravinu?) – a sadol si na dlážku. Plecia oškreté o betón ho pálili. V hrdle mu vyschlo. V bruchu, tam kde je plexus solaris, akoby ho privalili kamene, no predsa len tam pulzovalo ,,veď ma máš… veď ma máš…“ ,,Zdochnem,“ pomyslel si Anton. Čakal, či ho Naska aspoň nepohladká po hlave, no odvrátila sa a zavrela oči. Kamaráti sa nehladkajú po hlave. Čert vie, čo vlastne robia.

(s. 91 – 93)

Ešte raz

2007-05-17T20:40:00.000+02:00

Tichá samota a v nej ja
Sloboda duše ma napája

Prstík sa prsta dotkne
Myšlienka sa nepotkne
Ďalej voľne plynie
Kým rozum pokynie

Niečo zamknúť na kľúč
A zahodiť obruč
Len posledné slová -
ešte raz sa rozlúč

Cudzia moc

2007-05-13T00:15:00.000+02:00

Ako môže byť človek taký hrozný?

Je obklopený ľuďmi, no zároveň stratený v samote beznádejne.
Útočisko hľadá v mori slaných, alkoholových sĺz sám, zámerne.

Len smutné chvenie a vzdych pozdný nesú sa uplakanou nocou.
Hrozný môže byť človek, keď ovládaný je cudzou mocou.

Večné odznova

2007-05-12T23:43:00.000+02:00

Počuť šesť a viac tónov, znejúcich do ticha

Zavrieť oči, nevnímať melódiu, ako utícha

Necítiť, ako znenazdajky pri srdci zapichá

Potrhať smútok vetrom, nech je preč pýcha

Pocítiť útrpný skon, ako nešťastie vzdychá

Ale už v minulosti

Hľadieť a vpredu ani vzadu nič nevidieť

Slepo šmátrať vôkol, nemôcť už závidieť

Chcieť rozplynúť sa, no miesto toho bdieť

Dlho sa obzerať, len samú beznádej zrieť

Na sklonku ,,konca'' znova začať smieť

Skúsiť byť plný radosti

Keď nestačí...

2007-04-29T14:52:00.000+02:00

Prepáč, že
Hádžem zlato do vody
Ničím priateľstva odrody
Bývam hnusná
Stále kričím: Pusť ma,
Pusť ma preč!

Prepáč, že
Náhlim sa v beznádejnej pomalosti
Snažím sa mať hlavu bez starostí
No tie sa len tak nevytratia
Aj keby, tak sa znovu vrátia

A utekám do diaľavy
V nádeji, že to poľaví

Mňa to mrzí
Že prídu slzy
A slovo prepáč potom nestačí

(Tak sa už, prosím, na mňa nehnevaj :( ...)

II. Nie prihlboká jama

2007-04-24T22:02:00.000+02:00

Ďalší pohľad na ňu. Priamo na ňu. Zachytila ho. A potom ešte desiatky ďalších. Postupne to prestávalo byť hnusné škúlenie a šepkanie si takých vecí, ktoré by človek nedokázal počúvať ani sekundu. Všetci sa dívali. Vraj ide odpovedať. To sa hladujúci človek, ktorý má v žalúdku maximálne minerálku alebo čaj bez štipky cukru, môže vedieť sústrediť natoľko, aby sa dobrovoľne naučil niekoľko strán vecí, ktoré pán minister ,,pokladá za vhodné", aby boli vtesnané do hláv, a ešte o tom aj rozprávať na známku? Dilema. Preto boli kukadlá zakaždým na nej.

Jednotka. Nie geniálna jednotka, ale zaslúžená. Žeby rodičia urobili prevrat? Alebo ju osvietil Duch Svätý? Alebo...? Nikomu žiadna možnosť nepasovala. Zopár uštipačných šepotavých hlasov sa ozvalo, ale potom prišla ignorancia. Dá sa povedať, že bolo všetko super. Smerovalo k lepšiemu. Určite. Veď každý má iné problémy, aspoň pre tentokrát jeden ,,z nich" zišiel z mysle.

Bledá tvárička jej ostala, no tú má ona stále - normálka. Výraz ,,mŕtvoly" bol preč. Čo sa jej prejavu týka, akoby bola týždeň mimo ostatných; o ničom nevedela.

-Rodičovské? Triedna je preč? ...

Konečne bola prítomná aj duchom. Nie žeby nám odľahlo, ale boli sme radi. Niektorí ,,neprajníci" sa tomu smiali. Vraj blázon ostáva bláznom. Ale hádam to nebolo nič viac, než hlúpe rečičky.

Piatok. Víkend. Konečne. Všetci na to čakali. Človek sa naň častokrát teší viac, ako na letné prázdniny. (Za predpokladu, že skúšky sú už urobené, teda z nich aj niečo bude, poprípade nehrozia reparáty...) Každý sa staral o seba. Čas ubehol. Zas pondelok. Opäť vstávačka a ďalšie stresy. Všade ľudia dobiehali zaspatí, na poslednú chvíľu.

Po niekoľkých hodinách sa niekto spýtal, kde je ona. Nikde. Vtedy celej mase došlo, že v škole nie je. Učitelia čudne gánili, keď zapisovali chýbajúcich.

-Vie niekto čo je s ňou? - pýtali sa ustarostene.

Nikto nič nevedel. Cynizmu jej meno veru neuniklo.

-Chorá hlava, už je iste niekde v hrobe.

-Možno sa rodičia ,,spamätali" a šli s ňou za niekým...

-Jej rodičia??? Pochybujem.

-Ha, asi už leží v nemocnice s infúziou.

-Nulu zo seba spravila. Ako to len človek môže?? No ako? - ľútostivé slzy na krajíčku.

Ďalej len mlčanie v zhone. Možno nie celkom ticho, ale žiadny vreskot s deptajúcimi poznámkami na jej adresu. Nekonečný deň. Ťiahol sa a tiahol, vliekol, pomaly, hnusne pomaly. Toto zmarilo záväzné víkendové plánovačky dovlieknuť ju nevedomky za ,,výchovnou poradkyňou". Keď som si to uvedomila, zavolala som jej. Zvonilo. Raz, dvakrát, trikrát, veľakrát. Čakala som. Trpezlivo. Nedvihla.

Nasledujúci deň každý predpokladal, že bude zurück, hoci si, ako obvykle, ,,užije" trojhodinovku nemčiny v podobe viac - než - maximálnej - neprítomnej - ignorancie. Neprišla. Prevládal názor, že nemčinu okašľala. Ale tak to nebolo. Nedostavila sa ani na nasledujúce hodiny. Vyučujúci krútili hlavami a snažili sa nedávať najavo, že aspoň pár sekúnd sú myšlienkami pri nej. Keine Ahnung, wo sie sein könnte.

Nedalo mi to, vytočila som jej číslo. Zaskočilo ma, že zdvihla takmer okamžite, nie však natoľko, aby som stratila hlas. Ten jej znel hrozne. Ubolene, zničene, choro. Moje myšlieky trafili guľku do jamôčky. Vraj má angínu. Možno by som jej neverila, ale ten hlas o niečom svedčí. Cíti sa ,,dobre". Do školy pôjde asi budúci týždeň. Bolí ju hrdlo. Má ho zapálené. Chúďa. S takou imunitou angína! Snáď sa tým prehryzie rýchlo a bez následkov.

Vidím v tom nádej, že ona otvorí oči a uvedomí sa, začne skutočne chcieť túžiť po zmene, aby bola ,,normálna"; teraz rodičia určite niečo urobia - veď je chorá. Možno je moja viera zbytočná, ale pomáha mi. Jej naj kamarátkam zas helfuje skutočnosť, že je nažive, ide ,,len" o angínu, má šancu sa z toho akosi vyhrabať, hoci sa v jame, ktorú si vykopala, prepadla hlbšie. Všetci žijeme v nádeji - ktorá nie je slepá - že nie prihlboko.

Povedz mi...

2007-04-21T22:40:00.000+02:00

Nemožem byť spútaná tvojimi dotykmi
Chcem sa rozplývať pri nich

Nemôžem kráčať odlišnými chodníkmi
Končiť v náručiach iných

Len nechcem dlho stáť a potom spadnúť
Zodierať si kožu na zemi

Neisto túžim len po tebe prahnúť
,,Určite nespadneš." - povedz mi

I. Skoncovať

2007-04-20T17:05:00.000+02:00

Mám jednu kamarátku. Taký ten ,,najhorší kritický vek" - čosi medzi 15 a 18. Áno, veľa veci nebýva v živote podľa našich predstáv. Tobôž horší prípad - keď si to len namýšľame. Ale žeby to bolo až tak...zle? S viac než oľutovania hodnými dôsledkami?

Ich začiatok ťažko určiť presne. Zrkadlo býva kamarátom i nepriateľom - záleží od vnútorného postoja. Hádzať naň ,,kukuč", hoci aj pravidelne, nie je rozhodne ničím zlým. Ale s nechuťou? S hroznou nechuťou a vyhľadávaním nedostatku za nedostatkom, až sú v očiach toho človeka aj pekné veci/črty nepeknými? Vari je lepších aj následných sedem rokov smoly po rozbití zrkadla, len aby sme sa toho ,,zlozvyku" zbavili.

Nie je to ten typ človeka, čo si povie:,,Škoda tej perfektnej večere, veď čo je na tom, že je už jedenásť hodín v noci, zajtra sa budem kontrolovať viac a bude to ok." Skôr taký, že si dá do hlavy nezmysly, a aj ak je šanca, aby z nej vyfučali von, ostanú ešte dĺĺĺĺĺĺho zaryté hlboko v podvedomí. Tým sú podmienené všetky denné úkony, správanie. To okolie donekonečna znášať nebude.

Najprv to bolo len chcenie. Obyčajné chcenie byť zvonka iným človekom, na ktorého pohľad by dušičke lepšie vyhovoval. Časom vyhýbavosť sa jedlu prerástla v čosi skutočne maximálne nezdravo vyzerajúce, volajúce po chorobe. Iste, rodičia nie sú nevšímaví, snažili sa a snažia sa. No obrátiť psychiku naruby je ťažká vec, hlavne ak je daný človek proti.

Dobré duše kamáratske sa jej to snažili rozhovoriť. Trpezlivo. Ale čo z toho, keď si myslí, že len závidia ,,ideálny" zovňajšok?! To je ako byť v zlej situácii, pozerať na hodinky a čakať, že čas začne plynúť rýchlejšie, hneď bude po tom, spomienky ďaleko, ďaleko preč. On sa radšej začne vliecť - schválne.

Tí, ktorým sa ohľadom tohto otvorili oči neskôr, mali trpezlivo milé komentáre. Ostatní už ,,prišli o nervy"; len sa ,,zlostne", znechutene prizerali. Stále pre ňu našli slová, no ani zďaleka nie citlivé - práve naopak - podráždené, vecné, hnusné. Bohužiaľ, pravdivé do posledného písmena.

Časom už spolužiačky nemali ani zdržanlivé rady plné zhovievavosti, ani hnev, ale skôr odpor a k tomu aj vrcholnú nevšímavosť kombinovanú s opovrhovaním, bolo už všetko len horšie. Ťažko sa na niečo pozerá, keď sa ,,nedá" pomôcť. Nekompetentní - kamarátky, učiteľky - boli v nevedomosti ohľadne toho, čo sa dialo doma. Veď čo rodičia? Tí by to mali riešiť. Povrávalo sa, že voľajaká učiteľka zavolala jej rodine a vyhrešili ju, nech sa nestará. Nemyslím, že to bola pravda...

Všetci čakali, že to niekam čoskoro vyústi. Dlho, pridlho čakali. Žiadny zvrat neprichádzal. Za týždeň a pol zhodiť 8-10 kíl? A ďalej ďalšie kilogramy preč? Veď to by sa mal organizmus pomstiť. Sústredenosť už neklesala, už u nej jednoducho neexistovala. Nevnímala. Nerozmýšľala. V hlave mala len to, že je spokojná, a že si tú ,,spokojnosť" nemieni pokaziť tým, že by začala jesť. To dobré duše už nedokázali zakaždým počúvať. S kamarátstvom skoncovali. S čím skoncuje ona?!

Koľko času ešte...?

2007-04-18T21:42:00.000+02:00

Na svoje miesto nastúpila noc; srdce mi zovrelo, silne stislo
Rovnováha si dala prestávku, od spodu ma oblial studený chlad
Nechcem sa trápiť, viem, že sa nájde taký človek, čo ma má rád
No smútok si ma podmaňuje, chcem spať - už nestojím zvislo

Rada by som na dušu položiť ľad
Aby sa rozplynul z jej tepla
Aby moja tvár už nevädla
Aby som stále nevidela len toľko vád

*

Po vytrhnutí zo snov - krutom prebudení - som otvorila očká
Hlava prázdna, chvíľkový pokoj, len tak hľadím von z oblôčka
Akoby som spala zimným spánkom po tom, čo na viečko padla vločka
A Slnko sa pýta, koľko času ešte prečkať, aby som žiarila spolu s ním

Venujem...

2007-04-17T18:12:00.000+02:00

Prišla ku mne bezútešná bezmocnosť
Hľadí na mňa, kuká, vycivene čumí
Chytá ma zas nedospatá malátnosť
Niekde v hĺbke hlavy nežiadúcne zuní

Ľútosť samej seba nabrala obrátky
Možnosť riešenia predo mnou uniká
Nechcem chodiť ,,slepá", pospiatky
Cítiac, že mnou stále smútok len myká

Nájsť opať sama seba - ťažká úloha
A úsmev a pevnú istotu ešte k tomu
Hádam mi na to nechýba dáka vloha?
Dospieť tak k tomu momentu, k tomu zlomu!
...našla som úsmev, venujem ho. Komu?
Vám všetkým...

aj - tak - to - vymažem

2007-04-14T16:16:00.000+02:00

Tak si ma teda nemaj rád - povedala som si v duchu
Už ma to aj tak všetko prešlo - úsmev od ucha k uchu

Omylom omylov opäť sa mi do hlavy navalili staré otázky
Strieda sa mi v mysli množstvo tvojich slov ako filmové obrázky

Moje myšlienky sú samá blbosť - veď je to aj tak všetko jedno
Napriek tomu idú s konaním - keďže toto píšem - vedno

Nič na tom nie je, žiadny zádrheľ, tak prečo ma to škrie
To, že ma nečítaš a kvôli tomu moja myseľ podráždením vrie
To, že tvoje oko ,,hocičo iné, fakt hocičo" radšej zrie

...aj tak si to (našťastie) neprečítaš...
...len by som chcela vedieť prečo...

Nech žltá prináša svetlo!

2007-04-12T21:54:00.000+02:00

Dnes je dvanásteho. Dvanásteho apríla - iste viete. Bežný deň - pozerám do kalendára - meniny má Estera. Žiadnu nepoznám; vybavená vec. Zajtra mám vedľa trinástky napísané Aleš. To je všetko. Áno, bude piatok trinásteho, ale okrem toho z toho nevyčítam už nič. Rukou práve dopisujem: Deň narcisov.

Ja si dátumy veľmi nepamätám. Prečo takéto veci nie sú uvedené v kalendároch? Ba, možno sú, ale v mojom nie. Každopádne, bolo by to vhodné. Je mi jasné, že na toto by som došla až zajtra, keď by som videla všade tú žltúúú. Ako každý rok. Tentokrát to viem (,,už" o deň) skôr. Zajtra totiž pôjdem do mesta ,,predávať narcisy". Toto slovné spojenie mi znie v ušiach, odkedy som počula výčitky, prečo sa starám o voľajaké narcisy, že škola akože čo?! Tie rýpavé, tie dve - predávať narcisy - sa mi nepáčia. Nie od každého znejú rovnako, pravda, ale nevysťuhujú pravý zmysel.

Podľa môjho názoru je potrebné, aby sme videli záplavu týchto kvetov. Pripadá mi to ako racionalizácia duševnej práce - človek má vnímať danú vec viacerými zmyslami, aby sa ľahšie priučil, zapamätal si. Darmo často počúvame o rakovine, je nám to vzdialené. Keď sa to týka nedajbože niekoho z rodiny, nevediac, čo presne robiť, mlčíme, smútime, roníme slzy. Chceme daného človeka povzbudzovať, tešiť, stále mu dodávať silu mať odvahu veriť, ísť ďalej. Navzdory tomu to niekedy nejde. Šklbe to nami. Neblahé myšlienky prevrtávajú vedomie a usalašia sa v podvedomí. Až je ,,po tom", uniká nám to ako celok, a už len kľučkujeme ďalej v mäteži života.

Vezmime to ako dôvod, prečo sa nebáť uvedomiť si existenciu ľudí, ktorí potrebujú omnoho väčšiu odvahu, aby dokázali veriť a žiť. Pomôžme im ju hromadiť. Nielen prispením finančným, ale hlavne postrehom, že sa to týka nielen ich, aj nás. Nech je tá žltá osvietením aj nášho vnímania...

Lebo hľadám Teba

2007-04-10T12:23:00.000+02:00

S formulkou ja a ty chcel by som precestovať svet
Len tak sa usmievať, maznať, šepkať milión viet
Hlavne jednu znejúcu do večnosti: bez Teba ničoho niet

Nesúrim, nemusí to byť hneď
Toho sa pevne držím, veď
Ešte žijem, ešte budem
Lebo hľadám Teba.

Vytŕčam...

2007-04-10T11:38:00.000+02:00

Vytŕčam...
Spomedzi bežných ľudí, bežných udalostí.
Azda to znamená, že je to život bez radosti?

Som iný človek, iný, inakší; tápem v dave.
V rovnakom okamihu niečo iné v hlave...
iné ako u ostatných.

Vytŕčam...
Spomedzi tých, ktorí plačú, i tých, čo sa smejú.
Myšlienky mi stále len odlišným smerom vejú...
Zlý vietor ich unáša?

Depka spokojnosti

2007-03-29T19:11:00.000+02:00

Deficit smiechu,
začiatok ticha;
z tváre mu sála
zbytočná pýcha.

Slnko len svieti
na jasné oči,
no jeho pohľad
do zeme bočí.

Úsmev sa stratil
na životnej ceste:
,,Radosti, túžby,
kde ste?"

Depka spokojnosti
chytila ho za ruku,
smeje sa ona
až do popuku.

Drží ho, hnusoba,
vo svojej moci;
vymaniť sa on snaží
hoci
márne(?).

Zajtra to bude boľavé

2007-03-28T23:09:00.000+02:00

Neviem, ako vy, ale ja to cítim dopredu. Čím to je, nad tým by sa dalo polemizovať. V každom prípade, moje vnútro ma predchodne burcuje, aby som to vedela vopred. Hovorím o tom pocite, keď je človeku jasné, že je niečo nedobre, hoci je všetko vporiadku.

Nie, nestáva sa to často, nie je to vec bežná, každodenná. Cyklická možno áno, ale v tom prípade sa mi zdajú tie cykly viac než nepravidelné. Prejavuje sa to viacerými spôsobmi. Jednak človek cíti, že je telo akési pootĺkané, no bolesť nikde. Žiadna. Je malátne; pripomína sáčok malín práve vybraných z mrazničky, ktoré začínajú postupne mäknúť, no ešte niekoľko hodín ostanú v strede zamrznuté, tvrdé, nepoddajné, súdržné, sálajúc studený chlad. A ich tvary - všakovakô.

Rána počas pracovných dní bývajú ,,kruté". Človek nie a nie vstať. Myseľ nie a nie precitnúť. Viečka nie a nie zdvihnúť a uprieť vôkol seba aspoň trochu zaostrený pohľad. To je normálne. V tomto prípade to tak ale neostane len ráno.

Viackrát denne sa zaklipká očami, akoby človek počul prvé zvuky melódie ,,toho hnusného budíka". Kvôli bežným veciam - stačí, ak sa ktokoľvek niečo spýta. Slová sa rozplynú. Nanajvýš ostane v mozgu zachytené to posledné, alebo len doznievajúci tón hlasu. Vtedy to nasleduje: zatrasie sa hlavou, zaklipká očami, otupený pohľad hľadá zdroj zvuku, z úst sa vyderie nejaká nekompletná veta typu ,,ččo, čo - že?". Vodca ,,dialógu" nechápavo pokrúti hlavou, radšej sa vzdiali.

Unavené vzdychy. Jeden za druhým. Spánku nikdy nie je dosť, no nie? Ale po ôsmich hodinách nerušeného?! Napuchnuté viečka. Snaha odignorovať to, chytiť rozum do hrsti, sústrediť sa. Vnímať aspoň seba, keď už nie ostatných. Pustiť sa do práce, nezaspať pri káve. Neupadnúť do mariánskej priekopy negatívnych faktov.

V ústach pachuť ničoho. Zrazu akoby sa hlava zdúvala. Ide prasknúť? Aspoň bude pokoj. Bolesť sa pretrpí a... Moment. Žiadna bolesť. Len tlak. Intenzívny tlak, ako keď sa schytia štyria - piati mocní chlapi a tlačia starú škodovku dokopca, lebo motor na to nestačí. Bŕŕ. Celý svet je jeden vír. A človek doň len pozerá, nazerá, pozerá, čaká, kedy bude vtiahnutý dovnútra, ale to by bolo ako spasenie. Nie. Musí hľadieť, ako sa v ňom hmýri všetko ostatné.

Do tela i psychiky sa vrúti nepredvídateľný ľak ani maratónec - síce ťahajúci z posledného, zato so silami nadľudskými. Chaos. Hlava sa točí. Človek chce niečo. Niečo chce. Musí to mať. Mať to musí. Nenapadá ho. Ale...kedy už precitne?!

Dá sa!

2007-03-27T23:59:00.000+02:00

Chcem sa zbaviť
bezdôvodného smútku.

Chcem myšlienky venovať
dobrému, vrúcnemu skutku.

Chcem, aby moje ja
oblapila krása.

Chcem z niečich úst
počuť: Dá sa!

Smutný Čas

2007-03-22T17:11:00.000+01:00

Sedela na stoličke, zas vo svojom svete, svojich myšlienkach. Hľadela von oknom. Človek by povedal, ze niečo hľadá či pozoruje. Ona však nemusela hľadať, aby nachádzala návnady, na ktoré sa je dobré chytiť, aby prišla k odpovediam na moria otázok, zakaždým sa vynárajúcich v útrobách jej hlávky. Vedela riešiť dilemy dospelých i rovesníkov. Kľúčom bolo to, ako im podala svoje ,,nestranné" postoje. Detsky.

Zadumaná tvrdla vo svojej izbe. Tentoraz myslela na seba. Skutočne urobila chybu? Separovala čerstvé postrehy, vytvárala novučičké názory. A jednako jej vychádzalo - nie, neodvrávala, nie, nebola drzá, nie, nepovedala, čo nemala, nie, bolo lepšie ozvať sa, ako mlčať.

V spálni sa manželka - mama dožadovala, podotýkam - hlasno dožadovala, aby boli deti ,,vychovávané". Takto sa to vraj nedá. Manželovi - otcovi to ostalo ,,nechcene'' na krku; šiel do detskej izby.

Dostala pusu na vlasy.

Zahľadel sa, kam pozerala maličká. Nevedel kam, no chcel to vedieť. Chcel to vedieť presne. Chvíľu tak spolu pozerali na kvapky dažďa.

Muž pomyslel na manželku. Vzdychol si. Prečo sa ona nepozerá na kvapky dažďa bez toho, aby sa mračila? Vari je to len umenie detí? A čo on? Má tu malú dcéru a...bol aj on taký, ako ona? Nepamätá...

Nevedel, čo by mal povedať, aby nikomu neukrivdil, a zároveň aby to bolo správne. Akoby samotné ticho chcelo prestávku, pomohlo mu ozvať sa:

,,Mamička sa trápi. Pokús sa na to brať ohľad, áno? Ja viem, že si dobrá."

Neurobila chybu. A teraz čo? Nechať to plávať? Alebo po tej ,,chybe" - ak vôbec nejaká je - pátrať? Nie, to nie. Nepotrebuje vedieť, kde je chyba, ba ani kto sa o ňu pričinil. Chybné môže byť všetko alebo aj nič. Relatívna filozofia. Ďalej sa už otázkou ,,suchen oder was?" nezaoberala.

Do mužovho - skôr zamysleného, ako zamračeného - výrazu tváre prikvitlo späť vnímanie prítomnosti, keď sa k nemu ozval hlások maličkej. Nevyrušil ho, len prekvapil. A o to viac slová, ktoré ho sprevádzali:

,,Ja by som sa chcela trápiť namiesto mamičky."

,,Každý máme svoje vnútorné trápenie a žijeme s ním. Záleží na tom, ako sa naň pozeráme. Preto vie byť každý šťastný a nie každý je."

Tá veta sa jej páčila. Cítila jej silu aj múdrosť zároveň. Chcela si ju zapamätať, no nevedela ju ani zopakovať. V hlávke však ostal jej význam. Ten by len tak niekto nevymazal. Nikdy.

,,Ale - zdôraznila - ja by som sa chcela trápiť miesto nej, nie kvôli nej. A ja sa trápim kvôli nej. Takto sa ,,ničíme" obe."

Nastalo mlčanie. Viac - menej potrebné mlčanie. Nie také, keď nikto z účastníkov dialógu nemá alebo nevie, čo povedať, ale také pekné, keď sa všetci zamyslia a vedia, že je to dobre tak, ako to je. Vari aj to je len umenie detí? Umenie mlčať? Asi skôr umenie ľudí. Ľudských ľudí. Ibaže tých, ktorí tomuto druhu umenia venujú čas, je málo. Aspoň sú vzácni. Len ktohovie - môže to byť nejakou útechou?

Znovu chvíľu pozerali na kvapky dažďa.

,,Lenže - opäť zdôraznila - ja nebudem plakať. Nebudem plakať, ako ten dážď. Aj on sa trápi. Aj kvôli mamičke, aj kvôli mne. Kvôli všetkým. Preto tak často a veľa prší."

Otec - manžel sa zamyslel nad slovami dcéry. Hádam mu ,,dospelácka fantázia" nedovoľuje nazrieť do detských dušičiek? Kde sa podela tá jeho z mladosti? Nepamätá....

Ďalšia pusa na vlasy.

Otec - manžel vyšiel z izbičky. Zastal na chodbe. Stál. Cítil sa ako zaseknutý v priestore a z toho dôvodu putovalo vnímanie plynúceho času hneď a zaraz do úzadia.

To musí v rodine ,,všetko stáť osobitne", musia sa jej členovia zakaždým hádať, pokúšajúc sa dať to dokopy ako puzzle, ktoré nechce držať pohromade? Nemá práve rodina dávať dokopy to všetko ostatné?

Vonku tiekli slzy a na tvári maličkej sa rozpršal dážď. Nik to nevidel...

Manželka - mama v spálni. Dieťa v detskej izbe. Otec - manžel na chodbe medzi nimi dvoma. Boli spolu, len oddelení. Oddelení dverami. Čas sa za nimi smutne obzrel a kráčal rovnakým tempom - ako doteraz - ďalej.

Paulo Coelho: Veronika sa rozhodla zomrieť

2007-03-16T18:50:00.000+01:00

Čo je bláznovstvo? Čo znamená slovo zakázaný? Môže jediná fundamentálna otázka - otázka života či smrti - zmeniť celého človeka od základu po detaily? Prečo...?

Častokrát sa zamýšľam na človekom vo všeobecnosti - na tým, čo všetko patrí k ľudkosti. Pamätáte sa, kedy ste naposledy povedali, že je niečo/niekto neľudský/neľudské? Zahĺbte sa do myšlienok tentoraz aj vy. Naša psychika má kde - tu isté nepresné, neefektívne hranice. Tie sa ľahko deformujú, ťažko narovnávajú. Sú ako tenučký drôtik, ktorý keď párkrát poohýnate, nikdy už nebude, ako predtým. Vo väčšine prípadoch za to človek nemôže alebo si to neuvedomí. Potom koná. Keďže všetko, čo urobí, je podmienené psychikou, a tá jej ,,deformácia" je vzdialená od vedomia daného človeka, nevie, čo robí. Čosi ako omyl. A to ľudské je. Ak ste teraz nepochopili alebo pochopili, došli ste k rovnakému záveru - áno, psychika je neskutočne zložitá, a preto bývajú ľudia nevyspitateľní.

Priznávam, nie som typ človeka, čo by veľa čítal. Mám rada dobré knihy. Zo všetkého, skutočne zo všetkého si viem niečo vziať, ale čakám viac, hľadám viac, a keď nájdem knihu, čo mi dá dosť veľa, ostane mi v pamäti a myšlienkami sa k nej vraciam. Takých sa nájde len hŕstka. Táto jedna z nich.

Paulo Coelho je preslávený brazílsky spisovateľ (čo iste viete, ale ja som pôvodne nevedela;), ktorý debutoval dielom Alchymista. V knihe Veronika sa rozhodla zomrieť rozoberá ľudí vo všeobecnosti na konkrétnych osobách. Na základe ich životov a vlastných postojov k nim začne človek mnohé veci (hlavne ohľadom seba) prehodnocovať a vytvárať zaujímavé filozofické konštrukcie.

Dielo sa mi zapáčilo hneď, ako som schytila do rúk knihu a prečítala prvých pár slov/viet. Postupne som v tom videla viac, ako len kopu filozofovania alebo obyčajný príbeh. Malo to v sebe silu. Veľkú. Čím ďalej som sa dostávala, tým väčšmi som cítila jej intenzitu. Začala som premýšľať v diametrálne väčších rozmeroch a zároveň sa v mysli uberať aj inými smermi, ako kedykoľvek predtým.

Vrelo túto knihu odporúčam každému človeku bez jedinej výnimky. V závere pridávam citáciu z tejto knihy, ktorá ma zaujala a pokladám ju za viac než zmysluplnú:

,,Ach, keby tak všetci mohli poznať svoje vnútorné šialenstvo a žiť s ním! Bol by svet horší? Nie, ľudia by boli spravodlivejší a šťastnejší." (s. 127)

It's possible

2007-03-14T22:08:00.000+01:00

Zimomravý vietor ma schladil viac, ako som bola doteraz. Spotené telo, vlhké vlasy, drsné reakcie pokúšajúce sa zakryť citlivú povahu. A v jednom momente to bolo preč.

Nevnímala som zježené chĺpky na mojom tele, ba ani tú zimu prenikajúcu ,,do špiku kostí". Nie z dôvodu chcenej ignorancie. Bohužiaľ. Bolo to kvôli tej mäteži myšlienok, pocitov. V hlave som mala ,,jediné" - som ten najhorší človek na svete. (Jasné, že nie som. To ale neznamená, že sa všetko rozuzlí.) V tej chvíli som to chcela počuť. A nielen počuť, aj cítiť. Vnímať všetkými možnými existujúcimi spôsobmi.

Nox et solitudo. A k tomu ja. Do tejto kompozície som pasovala a jednako som si to nechcela priznať - nechcela som, aby to tak bolo. Túžila som, aby ma niekto chytil, akoby ma šiel rozpučiť, a pritom to bolo len objatie. Nie preto, žeby som to potrebovala či chcela ja, ale preto lebo by to chcel On - ten niekto. Aby aj jemu aspoň na sekundu stačilo počúvať, ako nám stredavo bijú srdcia, čoraz rýchlejšie, až kým sa upokoja, vzájomne cítiť naše telá tlačiace sa oproti sebe; kým produkty ľudského myslenia ubziknú inam.

Ťažko povedať či ma tá tma sužovala alebo posilňovala. Takýto druh prostredia - tmavé nočné ticho, imponujúca vôňa ovzdušia - vie veľa vecí zlepšiť a zhoršiť, čo je super. Háčik je ale v tom, že priveľmi nekomplikovane a rýchlo - človek sa ani nenazdá a hneď sa nachádza v diametrálne inom ropoložení.

Ruku som náhodne obtrela o omietku domu. Sokel, drsný sokel vyblednutej borievkovej farby s akýmsi nevýrazným vzorom. Chcela som ,,to všetko" konečne dať zo seba von. Škrela som dlaňami do toho sokla a uvedomila som si, že to on mi do nich rýpe, nie ja do neho. Napriek tom som sa v tom vyžívala. Bolesť som necítila a to mi chýbalo. Prestala som.

Pritlačila som sa k tomu - mne sympatickému - soklu. Ani z neho sálajúci chlad som si nevšímala. Vari neoprávnene, no opierajúc sa o ten ,,obyčajný, studený múr" som cítila istotu. Azda je to nepochopiteľné, ale práve toto ma dojalo.

Došlo mi to. Nič nie je také zlé, ako sa zdá. Hlavne, ako sa zdá mne. Zo všetkých ,,zoznamov trápení" robím zamotané klbká, ktoré sa pri trochu rozumnej trpezlivosti dajú rozuzliť. Všetko sa dá do určitej miery napraviť. Aj dôsledky minulosti, aj človek. Teda aj moje trápenie. Záleží už len na tom, či chcem. Je to na mne. A ja chcem.

Nápomocné tulipány

2007-03-12T20:02:00.000+01:00

Dnes je nádherný deň. Minimálne pre mňa a verím v to, že aj pre ďalšie milióny (alebo viac) ľudí. Celý deň som veselá, veselučká, preveselená. Teraz mi do podvedomia vhupla predstava povinností. Stojac o ich výborné pospĺňanie už do stredy sa ma to opäť zmocnilo. To nežiadané nežiadano - ponáranie sa do pesimistickej depresie.

Vojdem do izby, pohľad mi padne na zvädnuté, schnúce tri červené tulipány, ktoré sa vytŕčajú na mojom písacom stole už pomaly týždeň. ,,Uľútostila" som sa - rozhodla ich vyhodiť. Nevdojak jeden okvetný lupienok odpadol. Chytila som ho medzi palec a ukazovák a celú vázu aj s jej obsahom som niesla do kuchyne smerom ku košu.

Rozmyslela som si to - vetché kvety ostali situované na jedálenskom stole. Vyhodia sa zajtra. Veď aj Vincent van Gogh maľoval celkom suché (určite napoly plesnivé) slnečnice. Iste sa mu páčili. Je ťažké dávať na plátno čosi človeku nesympatické, neevokujúce v ňom akýkoľvek záujem. Nech sa teda navzdory tomuto zovňajšku niekto posnaží a nájde v nich krásu.

Vracala som sa chodbou späť, pozriem na zem - je tam lupeň. Idem ho vhodiť do tej vázy. Zas smerujem nazad. Opäť ,,pod nohami" okvetný lístok. Vydávam sa smerom k izbe - neuveríte mi - ďalší na zemi. Predchádzajúci proces zopakujem. Vojdem konečne do izby s myšlienkou, že sú už pohromade. Patria k sebe a sú spolu. (Napadlo ma, aká náhoda, že odpadli akurát štyri lupene. Je to moje ,,šťastné" číslo, pretože keď som mala štyri roky, raz som pekne napísala číslo štyri a bola som z toho minimálne pol roka až nezdravo natešená..:)

Tulipány môžu byť šťastné, že sú o deň dlhšie vystavené vo váze. Ak nie, minimálne tí ľudia, čo sa v nich pokúsia nájsť niečo výnimočné. Tým pomôžu nájsť kvetom uvedomenie svojej krásy. A čo my? Sú situácie (ako táto moja), keď nie je nik nablízku, aby mi podal pomocnú ruku. To som si myslela. Mýlila som sa. Sú tu a v mojich spomienkach ostanú tieto tulipány, vďaka ktorým som našla svoju veselosť.

Tento článok venujem každému, kto akurát nemá dobrú náladu, a hlavne Tebe (Ty vieš, že myslím Teba), pretože si ma prijmul vďaka svojej (a mojej) nálade toto napísať. A vôbec - venujte si ho sami sebe, kto len chcete. Len tak, pre Vašu veselosť. :))

Chcem o tom vedieť

2007-03-10T12:22:00.000+01:00

Zobudila som sa akoby v inom svete. V tom mojom, no naplnenom zlom. Triasla som sa slabosťou vlastnej psychiky, ktorá mala telo plne vo svojej moci. Chcela som vstať, no darmo. SEBOU SOM BOLA NÁSILNE PRINÚTENÁ NEPOHNUTO OSTAŤ NA MIESTE A PODMANIŤ SA. Moja hmotná podstata ostala, duša sa ďaleko vzdialila - zaspala som.

Zobudila som sa. Akoby nie pri zmysloch. ,,Roztrasená, bezmocná". Chcela som nájsť voľajaké myšlienky. Nemohla som ich vyhrabať - tie včerajšie. Nechcela som. Tá rovnováha - keď nechcem, tak nie - ma príjemne zarazila. Prekonala som sa, vstala som. Už nie pridusene vetchá, ale s otvorenými očami. Silili ma, pripierali k ich zatvoreniu. Demonštračne som ich žiadosti nevyhovela bez nároku na skoré odvolanie.

Snažila som sa prinavrátiť všímavosť môjho vnímania. Šlo to pomaly so zádrheľmi, s mnohými zádrheľmi, nie však bezvýsledne. Nechcem, aby to bolo ešte niekedy inokedy ako včera. Nič som neurobila zle či chybne. Bolo to spôsobené len náhodnou náhlou zmenou citlivosti výdrže môjho metabolizmu. Žiadna súvislosť s akoukoľvek všeobecnosťou, čo by sa týkala viacerých, neexistuje. Nemohla som to vedieť, ba ani len predvídať. Neopila som sa, nenadrogovala, nevracala, ani nič podobné. ,,Obyčajný" skrat metabolizmu. (Nechcem konkretizovať.)

Umyla som si tvár, popritláčala na ňu uterák, pozrela do zrkadla. Na sekundičku sa zahľadela, sklopila zrak. (Takmer) celý deň bol predo mnou. Ruky schytili knihu. Jednu z tých, do ktorých keď sa človek začíta, nepotrebuje záložku - v priebehu kratučkej chvíle oduševneného ,,slintania" od nedočkavosti nalistuje tú správnu stranu a pohrúži sa do jej obsahu, vnorí do sveta medzi tým reálnym a svojím vlastným. Vzdialené myšlienky prúdili parabolickou rýchlosťou. Proces minimálne tak zložitý, ako Krebsov cyklus.

Zložila som knihu. Diferenciácia nových postojov ukončená. Myseľ jasná. Vzala som do rúk domodra sfarbenú fľašu natury a prehĺtala bezfarebnú kvapalinu. Počúvala som každý glg prenikajúci do útrob tela. Počúvala som tlkot srdca. Cítila som na jazyku jemnú sladkastú chuť. Číro - čistú chuť neovplyvnenú akýmisi bublinkami, aké majú tie sýtené. Voda z potoka chutí inak - je studená, chladí a zároveň osviežuje celé vnútro. Má to ale chybičku - v dnešných časoch to nie je ako z fľašky, kde si človek prečíta presné zloženie - nemôžeme si byť istí, čo všetko je v jej obsahu. Škoda.

Túto chvíľu som si naplno vychutnávala. Tlkot srdca zosilnel. Hruď sa mi mierne dvíhala a pomaličky klesala. Pokojne som zhlboka dýchala. Konečne som sa pousmiala. Veď ja žijem! Uvedomujem si to, nejde o tom pochybovať; dokážem k tomu priradiť právoplatne nevyčísliteľnú hodnotu. Nechcem to viac neprecítiť - chcem byť omamovaná citmi: radosťou, láskou, slzami, trápením; nie cigaretovým dymom alebo stopami alkoholu. CHCEM ŽIŤ A VEDIEŤ O TOM. Presne tak, ako teraz.

Monológový dialóg

2007-03-06T15:14:00.000+01:00

V hlave sa mi búrlivo šklbajú myšlienky. Chcú voľnosť - okamžitú, bezstarostnú. Pocítiť tak následné natoľko intenzívne uvoľnenie mysle, že duša odtlačí vnímanie fyzického tela na ďalekééé vzdialenosti! Smola ľudskej podstaty bytia.

...

Odpudzovala si ten negatívny výsledok snaženia od seba.

/Áno./

Prikradol sa, poplietol ti hlávku.

/Áno./

Ľútosť nedostala priestor.

/Áno./

Navzdory a prieky všetkému sa ti do očí tlačili slzy.

/mlčanie/

A predsa si sa usmiala nad svojou zádumčivo - smutnou suchotou - dodala šťave vitamíny.

A predsa je tak; poznáš ma.

Ľutuješ?

Usmievavá tvár sa pokývala zboka nabok.

...

Túto, tú, onú či onakú smolu si kľudne pripustím. Kľudne s ňou budem kráčať ruka v ruke; aj do srdca si ju vpustím. Aj keď bude mať konvenčnú výplň nežiaducej nečistoty negativzmu do posledného miestečka jej ,,bezodného" obsahu. Minimálne pre ten pocit, že som sa jej zbavila a zatiaľ nemá odvahu priblížiť sa.

Ach, tak veľmi!

2007-03-03T18:15:00.000+01:00

Brrr. Striasla som sa. Znova a zas. Odmietam pociťovať tú páliacu tekutinu - slzu. Odolávam násilím.

Čože tak depresívne? Premýšľam nad sebou dúfajúc v akceptáciu mňa druhými prostredníctvom pochopenia môjho ja.

Chcem sa právoplatne povzniesť. Nad to všetko. Ach, tak veľmi! Smiem?

Nech vydrží!

2007-02-23T21:14:00.000+01:00

Dnes som mala taký zvláštny deň. Okolo tej jednej ráno som odoslala mail, pričom sa ani nepamätám na jeho obsah. Niet dôvodu mať veľké očakávania, pokiaľ ide o niečo urobené v takom čase. Každopádne, neľahla som do postele s kruhmi pod očami, ,,nepostrádateľnou" únavou a levím zívaním. Zaspala som nadšene, veselo, energicky. Oddych sa vyplatil.

Ráno som vstala s tým, že už o hodinu mám byť u zubára. To ,,povzbudí". Divte sa - tá radosť mi ostala. Tou povinnou preventívnou prehliadkou to teda nebolo, pretože moje ,,tesáky" momentálne nie sú v práve úžasnej forme. Bolo to mnou samotnou a... taktiež počasím.

Slnko sa na mňa usmialo, ja som mu to opätovala. Vtedy som si povedala, že hoci toto zvyknem robiť bežne, dnešný deň bude predsa čímsi iný - nenájde sa ani jeden okamih, kedy by som nebola taká, ako toto ranné slniečko. :) Každému venujem môj úsmev a s ním dobrú náladu. Pripadalo mi to jednoduché, čo teda nebolo, no zvládla som to jednoducho.

Zubár bol unavený, nevedel sa dočkať zajtrajšej dovolenky. Už aby bol v Tatrách, zalyžoval si, ešte kým je sezóna a s ňou aj sneh. Len čo som s ním však prehodila zopár slov, začal jasať pôžitkom. Takým žiarivým, že bolo nemožné nepovšimnúť si to. Všetky tie ,,vŕtavé, sacie" a podobné procedúry prebehli viac - menej hladko. Uff, super, nie? :) Pravdupovediac, až tak dokonalo nie - zopár detailov mi teda na oči vyhodil, ale nič svetaborné, zúbky budú ok.

S podobným nasadením som obohatila o úsmev aj predavačku v kníhkupectve, voľajakú študentku pohybujúcu sa v priestoroch lekárskej fakulty, všetkých ostatných, ktorí mi len skrížili cestu, a hlavne - moju rodinu. Idem spinkať opäť natešená, radostiplná. Na podobnej báze ,,usmievavosti" by mohol fungovať aj nasledujúci deň, čo poviete? Nech to vydrží!

II. Nájde si ťa, nech si kdekoľvek

2007-02-23T14:24:00.000+01:00

Vyšla von. Ofúkal ju vietor. Vlažný, vítajúci jej vial do vlasov. Zaklipkala očami, lebo žiara slnka ju oslepovala. Do pľúc pomaly prúdil čerstvý vzduch. Vďačne uvítala tú neprekonateľnú radosť, ktorá ju prišla navštíviť, a v duchu si povedala, nech neodchádza.

Poznáte ten pocit, keď chcete zavrieť oči, roztiahnuť ruky a máte pocit, že už už sa voľakde vysoko vznášate? Tak sa dnes ráno cítila. Nie, to neznamená, že musí byť všetko dokonalé - to nebude hádam nikdy. Stačí cítiť radosť, byť spokojný vo všeobecnosti. Mať kľud v duši, pokoj v rodine. Tieto veci sú vzájomne prepojené. Akokoľvek zložito to však môže znieť, vôbec to nie je ťažké dosiahnuť.

Chcela tú radosť niekomu podarovať - len tak, nezištne. Venovať úsmev, zopár milých slov.

-Možno by som sa nad tým nemala toľko zamýšľať - pomyslela si.

Rozhodla sa mavštíviť starú mamu. Dávno ju už nevidela. Iste na ňu veľakrát myslela, modlila sa za ňu, hlavne kým mala skúškové - prítomnosť vnučky jej určite skrášli deň.

Vlasta nemala súrodencov. Napriek tomu sa životom nebrodila sama - po boku jej stála rodina, Martina a Tomáš. Bol od nej o päť rokov starší - verný kamarát už od detstva. Momentálne študoval v Brne. Už sa roky nevideli. Mali na seba kontakt, ale popri štúdiu a vôbec každodennom rušnom živote akosi nenašli spoločnú chvíľu.

Stará mama bývala v inej časti Bratislavy, takže chvíľu trvalo, kým sa tam dostala. Zaklopala na dvere a o chvíľu už obe sedeli v mäkkých kreslách.

-Dáš si čaj?

-Aký máš?

-Ovocný, čierny, zelený...

-Zelený? Earl Grey?

-Áno, ten mám. Myslela som, že budeš chcieť ten. S citrónom? S medom či cukrom?

-S citrónom. Bez medu a bez cukru.

-Odkedy si nesladíš čaj? Veď si mala sladké odjakživa najradšej.

-To mi ostalo aj dodnes, - usmialo sa vnúča - len čaj akosi nesladím. Dochutený medom či cukom mi pripadá byť neoriginálny.

-Neoriginálny? Také nezmysly. Med je zdravý, ja si ním sladím čaj odjakživa. Za ten čas sa predsa svet nezmenil, čo ti to moja zlatá vošlo do hlavy?

-Svet sa možno nezmenil, ale ľudia sú iní. - vzdychla si Vlastička. -Ale to nemá s čajom asi nič.

-Ani ľudia sa nezmenili, netáraj. - prevrátila babka očami - veď ty si nikdy netárala. Sleduj si myšlienky, keď ich pretváraš na slová. Ľudia, čo sú ohľadom toho nedbanliví, tých veru život častokrát pritlačí o studenú zem. Aj potom sa máloktorí uvedomia.

Vedela to. Vedela to všetko odmalička. Vždy jej to rodina vštepovala do hlavy. Ale to je darmo. Okrem toho, niekedy sa nedá posúdiť, kto má pravdu.

-No, áno. Mohla som sa vyjadriť ináč, použiť iné slová...

-A čo, nejakého krásavca si si už našla? - vyzvedala stará mama. - Veď hovor, čože taká odmlka?

-Len som sa zamyslela. Nie, nenašla. Zatiaľ...

-Ale vyhliadla, čo? Aký je? Je z dobrej rodiny? - skočila jej opäť do reči.

-Zatiaľ som si žiadneho nenašla, ani len nevyhliadla.

-Možno robíš chybu v komunikácii. - s nechcene prezieravou vážnosťou podotkla babička.

-Pripúšťam, občas to tak byť môže. Alebo je chyba v niečom inom.

-Hlavne ju hľadaj v sebe, nie v druhých, drahá.

V druhých ju teda určite nehľadala, aj keby tam bola.

-Ďakujem za radu. Hádam aj pomôže. - povedala vnučka bez štipky uštipačnosti či irónie, s ktorou tichý súboj našťastie vyhrala.

-Veď čoby nepomohla, všetko určitým spôsobom pomôže. Pravda, niečo k zlu, ale aj to je relatívne. Ozaj, a čo rodičia? Odkedy s nimi nebývaš, určite sa sa im cnie. Kedy si s nimi vôbec bola naposledy?

Ozvali sa výčitky. Doteraz ich vari podvedomie skrývalo, nepúšťalo na svetlo sveta, no razom sa to zmenilo. Rodičia žili v Košiciach. Ona sa rozhodla študovať v Bratislave. Chcela sa stať samostatnou, spoľahlivou, uvedomelou osobou. Mohla bývať so starou mamou, ale tá už mala svoje roky, ona veru čas nemala, musela sa veľa učiť, takto mali obe súkromie. Navzdory jej túžbe nájsť svoje miesto na svete, v živote, rodina chýba a to všetkým zatrasie. Vedela, že stojí za ňou, no aj tak. Chýba. Bola to vari jej chyba? Radšej sa tie myšlienky snažila vymietnuť z hlavy. Len tá ,,metla" bola akási nešikovná, nepraktická.

-Pred mesiacom...? - nepamätala sa presne.

-To sa ma pýtaš? Ja to mám vedieť? Voláš im vôbec?

-Pravdaže volám. Cnie sa im. Pred pár dňami som volala s mamou. Aj sestra Veronika bola na telefóne. Vraj dostala jednotku z prírodopisu. Bola veľmi šťastná, a jednako naplnená nešťastím. Kvôli mne. Aspoň si myslím. Pôjdem ich navštíviť, až sa bude dať.

-Nájdi si k tomu sama príležitosť, keď sa nenájde sama. Určite by sa potešili.

-Veru, už čoskoro sa chystám. Je dosť hodín, rada by som ešte ostala, ale je načase ísť. Maj sa. Ľúbim ťa.

Objali sa.

-Ja teba tiež srdiečko. Príď aj nabudúce narušiť tú moju stálu samotu.

-Prídem, sľubujem.

Rozlúčka. Rýchla. Zbehla po schodoch na ulicu a myšlienky jej opäť utekali kade - tade neuveriteľnou rýchlosťou.

-Ono je to určitým spôsobom umenie, keď vie človek pokojne reagovať aj na rýpačské, vyrýpavé poznámky. Nie vždy za to tí ľudia môžu. Aj tak - musí to tak byť? Vari ani nemusí, ale je. To nezmením. Mala by som sa tým prestať zaoberať. - pomyslela si Vlasta.

Odomkla dvere, zavrela a zvalila sa na posteľ. Nechala všetko plynúť a zaspala.

Vytrhla sa zo spánku. Vonku už bola tma. Bola mierne dezorientovaná a pohľadom tápala v tme. Našla kabelku. Sama nevedela prečo, vytiahla mobil. Klávesnica odblokovaná. Chvíľu hľadela na obrazovku a vzápätí sa jej rýchlo a neočakávane rozbúchalo srdce.

Musí von!

2007-02-21T15:22:00.000+01:00

Niečo na mňa lezie. Už dosť dlho. Umára moje psychické ja. Lenivosť.

Ako sa pozbierať? Škoda, že už nemám také chutné štyri rôčky, to by mi niekto dospelý povedal: wake up and do something! Každopádne myslím, že teraz by som taký rešpekt nemala. Aby nedošlo k omylu - rešpekt voči sebe. Nikomu inému toto nevadí, len mne, a očividne nie dostatočne. Keby áno, to by som s tým niečo spravila.

O čo ide? Ja nemávam okamihy typu: všetko mi je jedno alebo nudím sa ako udupaná pôda. Ja žiarim životom. To neznamená, že len úsmevom, radosťou - aj slzami sa dá žiariť. Ak mám také tie chvíle lenivé, aj tak niečo pracné alebo menej pracné robím, takže to na prvý, druhý alebo stý pohľad to vôbec nevyzerá na to, ako to je. A zádrheľ? Uhádli ste - teraz to tak vyzerá.

Na čo to má dopad? Ako som spomínala, na moju psychiku, na nič iné. Viem, to znie ešte ako celkom dobrý prípad, veď čo keby to ovplyvňovalo aj moje okolie, čo keby dokonca intenzívne? Paradoxne by som povedala - toto je to najhoršie. Moja psychika ovplyvňuje mňa samotnú - moje konania. Od mojich činov zas závisí všeličo vôkol mňa; našťastie len sčasti. Nič zlé sa nedeje. Aby to však nebolo v budúcnosti inak, bolo by načase to zmeniť.

Otváram balkónové dvere, vytrepem sa von. Oveje ma chladivý vzduch, ktorý sa tlačí pod moje šaty. Idem toto všetko majstrovsky ukončiť navarením majstrovskej večere. Mávam lenivosti na rozlúčku. Úsmev cez celú tvár - energia musí von!

I. Bude ma milovať, skutočne milovať?

2007-02-19T21:55:00.000+01:00

Bolo piatkové popoludnie. Konečne. Čakala naň celý týždeň. Nie žeby sa malo diať niečo zvláštne, to nie. Ale od pondelka po piatok každý deň vstávačka do školy alebo hora učenia, únava, strašná únava, a človek to len tak nenapraví. Pri štúdiu medicíny na výber síce nemá, ale keď aj tá bratislavská mestská hromadná doprava je taká... Chce to pár dní vnútorného kľudu a vyrovnanosti. Ani len to však úplne nezaručuje splnenie svojho cieľa.

Vlasta nebola ten typ človeka, ktorého vyčerpanosť zlomí, padne na posteľ a spí a spí; nič nevníma. Stmievalo sa pomaly, bola by škoda nevyužiť pekný piatkový večer. Obloha síce jasná nebola, pokrývalo ju veľké množstvo hustých mrakov, no čo na tom, nie je na dedine, študuje v meste, voľajakým nebom sa toľko zaoberať nebude. Centrum je plné podnikov, ktoré sa práve o takomto čase otvárajú. Potom tam dôjde hŕstka ľudí, pokecá si, niečo vypije, a okolo tej desiatej je to tam už poriadne nabité.

Sadla si na posteľ, unavene si zobula topánky s vysokým podpätkom z unavených chodidiel. Vyzliekla si kostým a zahľadela sa do zrkadla. Vyzerala dobre. Dlhé gaštanové vlasy, jemná pokožka, mäkký pohľad hnedých očí, ktoré túžili po oddychu. Privrela ich. Počúvala ticho. Otvorila, odvrátila zrak od zrkadla, zašla do kúpelňe, umyla si tvár. Urobila tenké súmerné čiary hnedou ceruzkou okolo spodnej časti očí. Tá linka robila svoje - zvýrazňovala čosi, čo vyžarovalo z jej tváre. Na pery dala balzám a priesvitný lesk, našpúlila ich, usmiala sa.

Vošla späť do svojej izby, otvorila skriňu a rozmýšľala, čo si dá na seba. Dospela k záveru, že radšej o tom priveľmi uvažovať nebude. Natiahla na seba trochu tesné rifle, ktoré ale pekne lemovali jej oblé boky, a tenký sveter. Ten nosila veľmi rada. Nešlo len o materiál. Dostala ho na narodeniny od mamy. Vyzeral obyčajne, ale každý si už na prvý pohľad všimol, že k nej akosi priveľmi pasuje, akoby mal akýsi transcendentálny význam. Asi ho nemal, ale cítila sa v ňom pohodlne, to stačilo. Chvíľu sa ešte venovala tým bežným detailom pred zrkadlom - dopasovať náušnice, náhrdelník, voňavku; potom sa vybrala do mesta.

Dohodla sa s kamarátkou Martinou, že sa stretnú. Aby sa trochu porozprávali. Deň predtým sa stretli v kostole, ale tam sa toho medzi sebou veľa nenahovorí. Teraz sedeli nad konvicou jazmínového čaju. Reč spadla na dátum, pretože devätnásty február - vtedy má Vlasta meniny. Martina o tom nevedela, ale keď už tesne pred odchodom Vlasta naznačovala, došlo jej. Zatvárila sa akosi previnilo, akoby to bola jej chyba, že ju to nenapadlo skôr. Vlasta by si ale nikdy nikoho, kto zabudol na akýsi dátum, ani len nedoberala. Veď je to prirodzená ľudskosť, a vďaka nej je niekedy život taký krásny, usmievavý.

Martina s neurčitým úsmevom obišla stolík a chytila kamarátku za ruku. Zovrela jej ju. Nie bolestivo, ale silne, a vtedy akoby nimi prúdila akási energia. Radostná energia.

-Všetko najlepšie, a prajem ti, aby ťa ten tvoj priateľ, ktorého budeš mať, miloval, veľmi miloval, skutočne miloval.

-Ďakujem...

Objali sa a vybozkávali na obe líca. Potom rozlúčili a šli každá svojou vlastnou cestou domov.

Večer už bola Vlasta opäť v svojej izbe. Morila ju únava, televízia teda nepripadala do úvahy. Pustila si The rain song od Led Zeppelin. Prezliekla sa a ľahla si na posteľ. Nesnažila sa nezaspať. Ono to už raz tak funguje, že keď chce človek silou mocou bdieť, dostane priestor - hoci nechcene - únava; naopak, keď chce konečne upadnúť do ríše snov, akosi to nejde. Hodila pohľad von oknom - hviezdy boli stále schované voľakde pod tou vodnou parou, plynmi, malými kryštálikmi, prachom, mikroorganizmami a inými súčasťami troposféry. Premýšľala, či je to skutočne tak, že má každý svoju vlastnú hviezdu.

-To asi nie. - vzdychla si nahlas.

Potom jej však myšlienky zablúdili inam. Za Martinou. Presnejšie za tým, čo jej povedala počas blahoželania. Nedalo sa necítiť tú úprimnosť, nik by o nej nepochyboval. Bola taká neochvejná - sila v jej hlase a este väčšmi v tom prianí. Tá sila sa zaryla aj do tej spomienky.

-Prečo povedala, ktorého budem mať, čo ak nebudem? Iste, to by bola malá pravdepodobnosť, určite budem - niekedy v budúcnosti, až ma Ten Pravý nájde, alebo ho nájdem ja. Ale znelo to akosi realisticky, priveľmi realisticky.

Martina jej tú realitu zo srdca priala. Vlasta si však nedávala bohvieaké nádeje, že by sa to stalo skutočnosťou. Teda, skôr sa tým už tak nezaoberala, ako kedysi. Tie prvé vzťahy - veď ako inak - stroskotali. Tvrdila, že kvôli nej, ale možno nie tak celkom, lebo chyba zvykne byť koniec koncov vždy v oboch. Preto si povedala stop. Trápiť sa zbytočne nechcela, tak to veľmi nevnímala, nepremýšľala o tom. Vyrástla z nej pokojná, vyrovnaná a inteligentná... vlastne už žena.

-Vlastička, ty si vždy taká svojrázna veselosť. Verím v to, že ma budeš vždy len tešiť. - hovorievala jej mama. Bezvýznamný negativivizmus či nebodaj kapitulantstvo u nej jednoducho nedostalo žiadnu možnosť mať priestor. Zatiaľ z toho vyťažila zakaždým len zlato.

-Bože, teším sa na budúcnosť. Na tú všeobecnú, aj na tú svoju. Ďakujem Ti za život, ktorý tak milujem. - povedala Vlasta, usmiala sa, a zaspala.

Večná chvíľa

2007-02-17T16:08:00.000+01:00

Všade vôkol cítim zvláštny pokoj, ktorého vlny ruší moja nespokojnosť. Chcem to rozdýchať. Dá sa to? Šokujúce alebo katastrofické situácie sa rozdýchať dajú. Ale čo pokojná situácia? Oba druhy však majú (aspoň v tomto prípade) niečo spoločné – nie sú dobré, respektíve na mňa pôsobia záporne.

Potrebujem na vzduch. Hneď a bezpodmienečne. Vybehnem starou ,,skučiacou“ bránou von na dedinskú ulicu a zhlboka dýcham zmes vduchu. Cítim vôňu vlhkej pôdy, ktorá je výraznejšia oproti vôni trávy. Nemá však dostatočný vplyv na to, aby ma vymanila svojou jedinečnosťou z toho neprístojného, nemiestneho pokoja, ktorý narúša moju rovnováhu.

Ani len paradox mojich pocitov ma nemätie. Pozorujem okolie a všetko mi pripadá byť nie zanedbateľné, ale napriek tomu bledé, neimponujúce. Chcem pred seba natiahnuť ruku a ňou - ako štetcom - pomaľovať všetko hrubými farebnými čiarami. Pestrými, výraznými, prenikavými. Takými, aby bol svet prenikavo výrazný, aby si to každý všímal.

Predstavujem si energické ťahy širokým štetcom. Zelenú križuje žlto - červená. Na oblohe bielo - modrá, oranžová; matné fľaky. Zasvietilo slnko. Jeho jasá žiara osvtetľuje krajinu. Na nos mi spadla kvapka vody. Dvíham hlavu. Malé ligotavé kvapôčky mi padajú na tvár. Hľadím na nebo – na jemné pásy dúhy získavajúce ostrosť. Pruhy farieb sa rozpili. Pestrosť.

Vidím vôňu, cítim farby, žijem smútkom, trpím radosťou. Páči sa mi každý odtieň, žiadna správnosť, každá chyba, všetko. Milujem život, celý ho prežívam. Večná chvíľa.

Zabolí

2007-02-16T15:56:00.000+01:00

Riava sĺz
Prepáč, pls

Viečka privreté
Telo napäté

Pusa na pery
A on uverí

Odpustením
Srdce poverí

Začiatok
Nie koniec
Zabolí

,,Svetové lepidlo na rozbitú vitráž“

2007-02-14T16:56:00.000+01:00

…vždy zvyknem rovnako
…ale dnes chcem inak
…vyjadrit skutocnu pravdu

…rovnako, ako vtedy
…keď to bolo iné
…myslíme jeden na druhého

My Obaja…

Keď sa v noci vyčerpane zvalím do postele, sú dve možnosti, čo sa bude diať ďalej. Buď v tom istom okamihu vpadnem do ríše snov, alebo tie sny ostanú visieť vo vzduchu, a ja začnem splietať moje myšlienky, až kým ma ony samotné ,,nezlomia“, a na rad príde vytúžený odpočinok. Tentokrát to chcem inak – ja ,,zlomím“ ich; počiatočné pochybnosti zatiaľ nechám bokom.

Dnešný deň sa mi zdá byť akýmsi iným oproti ostatným. Ťažko povedať dôvod, azda je to len akýsi subjektívny pocit, ktorému nemá zmysel prikladať priveľký význam. V každom prípade, minimálne stojí za zamyslenie.

Určitým spôsobom mi to pomáha vyrovnať sa sama so sebou, keď v posteli premýšľam, takže toto ,,privilégium“ pomerne často využívam. Nie som typ človeka, čo ide na všetko ,,pekne poporiadku“; hľadám niečo vyčnievajúce, výrazne pôsobiace, vyzývavé, od čoho sa odvíja všetko ostatné – na tejto báze funguje môj ,,myšlienkový priemysel“.

Upieram pohľad na matnú žiaru mesiaca sídliaceho voľakde na kilometre ďaleko odo mňa. Jeho svetlo pretína čierno – čiernu tmu a mojej pokožke dodáva neprirodzene bledý odtieň. Svieti rovnako, ako vtedy. Áno, vtedy, keď si Ty myslel na mňa a ja na Teba, keď si Ty túžil po mojich dotykoch a ja po tých Tvojich, keď sme mali k sebe tak blizučko a pritom tak ďaleko, a napriek všetkému sme cítili, že máme jeden druhého. Doteraz neviem, či to tak bolo naozaj. Mali sme jeden druhého…?

Vtedy to bolo iné. Obaja sme ihrali radosťou – takou tou detskou ,,bezstarostnou“, hoci sme vedeli, že detstvo pominulo už pred rokmi. Aspoň nám ostala tá fantázia, ktorá neskôr každému chýba, len sa to inak prejavuje.

Obaja sme vždy vedeli to svoje a zakaždým sa nad tým pousmiali. Momentálne ma najviac irituje, že neviem, ako je to teraz. Ako je to s Tebou. Lenže keď nemám poňatia o tomto, neviem to posúdiť ani len z hľadiska toho, čo sa týka mňa. Prečo? Lebo patríme k sebe, nech je to už v akomkoľvek zmysle slova; a k tejto vete rozhodne netreba dať otáznik.

Viem, ako to vtedy bolo. Viem, že to vieš aj Ty. Niečo sa pokazilo, náš vzťah postupne poskladaný z farebných kusov radosi sa rozbil ako krásna vitráž. Obaja sme vedeli, že je to škoda. Obaja sme to chceli skúsiť znova. Dať tie kusy – každý úsmev, slzu, úžas – dokopy. Bezfarebným sekudovým lepidlom s nekonečnou trvácnosťou – aby sme nespomínali zbytočne na minulosť a aby sme boli spolu večne.

Z akého dôvodu, koho pričinením, bola tá vitráž rozbitá? Prečo to lepidlo nevydržalo? Chybou výrobcov – nás? Vlastne ani nechcem vedieť odpovede na tieto otázky. Neverím, že existuje ,,svetové lepidlo“, ktorým by sa dali tie kusy dať zase dokopy. Už nikdy sa nechcem pokúšať znova – zažiť ďalšie sklamania.

Viem, že každé záverečné prepáč ničiu situáciu nezmení. Nemienim vravieť prepáč, Ty vieš, že ma mrzí, že ani jeden z nás nikdy nezabudne. Aj teraz vieme to svoje: navždy nám ostane to jedno večné – My Obaja.