Bezradná

Natiahnem ruku dopredu
Kam ma končeky prstov dovedú?

Tam, kam treba?
Nemusím sa báť?
Nebude len beda?
Čo sa može stať?

Nechcem mať strach
Z budúcnosti
Či hľadať pach
Zla a zlosti

Len mať tak istotu
Aspoň v niečom
Nech sa už nepýtam
Že čo?
Čo teraz?

Driemajúca Perinbaba :)

Bola dohoda. Do deviatej rano sme mali vypratat a opustit ubytovnu. Práve šiel okolo akýsi zamestnanec s uštipačnou poznámkou, nech už vypadneme. Rozhodca súťaže sa zmätene pozrel na hodinky - veď sme mali ešte sedemnásť minút do zásoby. Nechápavo na jeho adresu taktiež utrúsil nejaké to slovíčko. Tak či tak alebo onako, všetko sa nestihlo, a preto sme všetci mrznúc čakali vonku na zelenožltohnedej lúke.

Zima bola veru poriadna. Zas som kýchla. To je pomaly na umretie, byť chorá, byť vonku a... vlastne to nie je také zlé, lebo je všetko za nami.

Prišiel rozhodca. Všetci, čo tam ostali, stíchli, aby dobre počuli, ako to dopadlo. No hádajte! Keďže nás vyhnali z ubytovne, nebol čas všetko vyhodnotiť, tak to nájdeme časom na internete. Pche!

Pomaly sa pospolitosť poberala domov, želali sa šťastné a veselé, a tak som sa celkom mimovoľne spýtala člena nášho tímu, koľkého je.

-Robíš si srandu?? :)) - odvetil mi jeho typickým smiechom.

Ha-ha. Veru, no koľkého dnes je?? Musím priznať, že ešte dlho nechcel veriť mojej neuvedomovanosti. Nakoniec som z neho vytiahla odpoveď ,,dvadsiateho druhého", a že ,,dnes je sobota a v pondelok sú Vianoce".

-Super, takže mám dva dni na nákupy, ak od toho neodrátam čas, potrebný na vyliečenie. - povedala som ako - tak vyrovnane.

Opäť sa zasmial. Ešteže to bol on. Jeho smiech nikdy nie je nepríjemný, práve naopak. No navzdory tomu tu ostal nevyvrátiteľný fakt, že o dva dni sú Vianoce. Už o dva dni!

Asi to bude znieť egoisticky, ale nie je to moja chyba, že som si to doteraz neuvedomila. Je to chyba Perinbaby. Keby bolo dosť snehu, určite by sa nestalo, že sa Vianoce prišuchnú tak nepozorovane. Ale možno budú práve kvôli tejto jedinečnosti o to krajšie. :)


Prajem Vám teda všetkým prenádherné a originálne vianoce,
špeciálne Mojej Láske
a trošku menej špeciálne (neberte si to osobne:) tým, s ktorými si (dúfam aj v budúcnosti) budem vymieňať slová (menovite Motýlik, Sas, W, Femma a ďalší, čo ma napdnú neskôr).

Napadli ma neskôr: 15:23 Revinko (poznámka: ja by som nezabudla, keby si mi dal adresu :P)

PS: dúfam, že si zvyknite na môj nový oficiálny link.

Vaša Ave-Terra :)

Vedieť počúvať

I.

Zahraj si hudbu
Aká sa Ti hodí
Nech náladu nemáš blúdnu
Nech Tebe sa dobre vodí

Nech
Melódia radosti
Neustane

Nech
Držíš šťastie v obe dlane
A nič na svete nevymeníš za ne
A užiješ si potešenie v krátkosti


II.

Precíť aj ticho
Vtedy, kedy príde
Hoc' sa Ti aj predtým vyhlo -
Uvidíš, čos' z neho vzíde

Práve ono
Naučí Ťa hovoriť
A

Práve ono
Naučí Ťa i mlčať
Potom až...

Vyleje sa krčah
Plný šťastných spomienok

Splniť si sen

Myšlienok púť
Volá sa ticho

Rozumom hnúť
Snaží sa rýchlo
Človek ,,iný", s vlastným snom
Ktorý vidí zmysel v ňom

Vtedy kričí jeho šťastie do sveta
Keď už pochybnosťami sa nemätá
Že nemôže mať
Čo chce

Človek a čaj. A pohár.



Som pohár a mám dve pomenovania, pritom ani jednému nerozumiem: Obyčajný sklenený pohár. Sklenený veru som, ale obyčajný? Poháre nie sú obyčajné. Poháre sa dotýkajú ľudských pier, a to s citom, ktorý naruší len roztrieštenie na milión kúsočkov. Nuž a to druhé: pohár na víno. Na víno? Ani neviem, čo to víno je. V mojom objatí zvyknem držať čosi iné. A to sa volá … Čaj.

Vraj som krásny svojím jednoduchým, vzhľadom, (teda vysokým, zľahka štíhlym telom), a bezhraničnou dušou, šepotajú mi pery pri každom dotyku, pery človeka, ktorý zdieľa moje myšlienky pri každom okamihu, ako je tento. Po tom, ako do mňa naleje vodu, najčastejšie horúcu, sa moje častice otrasú vzrušením, ktoré spôsobí ten rýchly tok energie. Presakuje mnou vlna tepla, zmáha ma horúčosť, začnem sa potiť a on sa usmeje na moje zarosené sklá.

Keď už kúdol pary svištiacej do vzduchu nie je hustý, jeho ruky do mňa vložia čosi tmavé, čo obsahuje esenciu, ktorá ma postupne začína omamovať, no a ešte spomienky. Staré, staručičké spomienky. Ich hlások je taký slabý, že ho už ledva počuť. Ale keď to čosi, ten pôvod Čaju, teda Čaj v pravom zmysle slova, stojí, stojí a stojí, aj keď nešepká, ale mlčí, dá sa cítiť, čo je v jeho vnútri. Nielen preto je to možné, že to preniká do vody, ktorú z objatia ani na chvíľočku nepustím, ale aj preto, lebo som empatický.

O empatii ma naučil človek môjho srdca. Nie hneď, ale postupne, zakaždým, keď hladil môj tenký okraj perami, ladil moju náladu tok jeho myšlienok, až kým posledná kvapka čaju nestiekla mojimi hladkými stenami. A ja som cítil jeho lásku.

Láska – aj to ma naučil – je to, čo je medzi nami. Je to dôvod, prečo sa mu omylom nerozpadnem v rukách, ale aj príčina, že ani on nespôsobí, aby som praskol. Jednoducho citová rovnováha. A to, že viem, čo je to cit, je dôsledkom mojej schopnosti toto všetko prežívať. Človek, čo má kúsok môjho srdca, ma preto nazýva emocionálnym.

Keď sa ma dotýka perami, keď do jeho úst prúdi tekutina z môjho objatia, vtedy prežívame lásku najintenzívnejšie; plnými dúškami. Vtedy sme jedna duša. Jeho myšlienky sú moje a tie moje jeho. Sú spoločné. A plynú a plynú, kým sa nerozplynú, čo nás oboch naplní neopísateľným šťastím a pokojom. Len prostredníctvom ,,obyčajného“ zázraku, akým je Čaj.
http://sarscastic.deviantart.com/art/Glass-Half-empty-28453235

Možno to pomôže

,,Ich hab's geschafft, ich hab's geschafft!!!" - tá veta znie perfektne. Opakujem si ju dokola a smejem sa nad ňou spolovice nezmyselným smiechom, lebo čo úžasné som ja kedy dokázala, to mi na um neprichádza, takže dôvod, aby som si ju opakovala, nie je, no zároveň som prekvapená sebou samou, že sa nad ňou dokážem usmievať pri predstave, ako ju nadšene vykrikuje niekto iný: Ich hab's geschafft! ...

Vyzerá byť jednoduché, oceniť sa jedinou vetou, ba takmer nevedome - veď je výplodom ,,nečakanej" radosti, ,,nie" rozumu. Ktovie, či je to prípad mnohých ľudí a ako dlho tento pocit šťastia a sebavedomia vydrží. Ale prinajmenšom sa (na tú krátku chvíľu) nenaskytá možnosť porovnávať sa s inými. A ktovie, čo je horšie, keď sa s ostatnými porovnáva človek samotný, alebo ho vzhľadom na ,,súpera" kritizuje voľakto iný...? Riadna spleť. A na jej čele slová áno, nie a dobrý či zlý.

Kto ich má právo povedať?

Každý. Absolútne hocikto.

Prečo?

Lebo ľudia si vždy nájdu vlastnú pravdu a tá skutočná sa nenájde. Preto by pravdy a nepravdy ľudí trápiť nemali. A preto, či už seba momentálne správne oceniť dokážete alebo nie, skúste oceniť aj niekoho druhého. Akýmkoľvek spôsobom. Možno mu to pomôže.

The LINE

Zišla by sa hrubá čiara. Taká, čo by oddelila dnešný čas od minulého, pretože prešla určitá (pre mňa dlhá :) doba, odkedy tu bolo naposledy čosi nové (pokiaľ nerátam tie ,,šialené zmeny dizajnu" :) a ja by som veľmi rada pokračovala tak, že začnem odznova. Odznova, pretože mne vstúpil do života nový školský rok, preto všetko radím do novej ,,epochy".

Náplň spomínanej čiary bude mať tento text. Tak len dúfam, že nad ňou bude ešte hŕba ďalších postov, ktoré niekoho chytia za srdce, za hlavu alebo za čokoľvek iné a ostávam vo viere, že sa budete tešiť so mnou. Vy Všetci. :o)