Bola tma. A cez tie špinavé okná nebolo vidno už fakt nič. Že Zochova. Nie je to toto? Kým som si však bola istá, že to to "toto" bolo, stál "pán nebezpečný" už na ďalšej zastávke. Viac som nerozmýšľala. Ušla som z jeho nebezpečných priestorov preč.
Možno som však nemala, pretože vonku takmer mrzlo a ja som sa triasla. Tá zima by ale nevadila. Lenže to nemohlo byť len chladom, že som sa tak cítila. Bolo to zúfalstvom. Ale veď som nemala byť prečo a ako zúfalá! A predsa. Bola som.
Telefonát.
Zložil.
Vymrzla som kvalitne, desaťminútovo. Potom došiel M. aj s Rehotavou. A celkovo si ma nevšímali, kým som neprišla až úplne k nim. Stále som sa triasla. Ona si to všimla. Pýtala sa, čo mi je. Ja som však nevedela odpovedať a on ma predbehol. Že či nevidí, že to hrám. Hrám?! On tu predsa ,,hrá", on je tu herec, čo s tým ja?? Lenže mu asi uverila, lebo šli ďalej svojou cestou.
Zúfalstvo opäť prehovorilo. Sadla som si na okraj fontány. Všetko pálilo. Ľahla som si. Zas sa ochladilo. A slzy hľadali cestu von. Pustila som ich a pozerala na to tmavé atramentové nebo niekde ďaleko, ďaleko, ale zároveň pri mne. Nikoho nezaujímalo, že dáke dievča v sukni leží na okraji fontány pred Prezidentským palácom. A aj keby, tak by to nezaujímalo zas mňa.
Trochu som sa spamätala, vstala som. Skúsila som chodiť. Zas všetko pálilo. Vyzula som sa a kráčala po mokrých kachličkách, pričom sa špina lepila na čierne pančuchy. To sa už M. a R. obzreli. M. zagánil, ale R. na neho len pozerala začarovaným pohľadom. Pomyslela som si, že naozaj žijem v inom svete, než oni.
Bola dohoda. Do deviatej rano sme mali vypratat a opustit ubytovnu. Práve šiel okolo akýsi zamestnanec s uštipačnou poznámkou, nech už vypadneme. Rozhodca súťaže sa zmätene pozrel na hodinky - veď sme mali ešte sedemnásť minút do zásoby. Nechápavo na jeho adresu taktiež utrúsil nejaké to slovíčko. Tak či tak alebo onako, všetko sa nestihlo, a preto sme všetci mrznúc čakali vonku na zelenožltohnedej lúke. 
