Predvčerom, zas v nejakej ,,ideálnej" hodine, (t.j. keď už ,,bdejú" iba tí na opačnej pologuli), som opäť využila príležitosť, mať sťažovací rozhovor (t.j. s vysokým počtom sťažností=1+) s Milým (t.j. kamarát, čo povedal, že som milá ja, a odvtedy sa navzájom voláme milý a milá; zo srandy). Poznamenávam: nikdy si nepamätám, čo sa deje, keď som nasmrť unavená. To som bola aj vtedy, lenže on trepol vetu, čo ma zarazila. Nejde mi z hlavy von, no ani do nej.
,,Niekto ako Ty môže mať všetko."
Hej, vždy som verila, že môžem mať čokoľvek, čokoľvek, čo naozaj chcem. Nechcem v to prestať veriť. Ale možno je to aj tak nafigu, pretože keď niečo človek nemá v správnom čase, tak to význam stráca.
PS: Prosím, moje sny, nestraťte význam. Ľúbim vás.
