Cesta láskou

Dospelá, zmaturovaná, nešťastná a stratená, triedim zošity. A nedá mi to nenapísať: keď som mala 12 rokov, vypotila som: :D

Láska je sama o sebe podpora
v nej, hlboko, ukrytá je dôvera.
Len jedno nechceme - to sklamanie,
láska vždy pripomína nepretržité hľadanie,
hľadanie, ktoré nám dušu zahaľuje,
hmlou nepoddajnou, ktorá tu je,
hľadanie, ktoré konca nemá,
pri ktorom naša duša stoná.

Je to hľadaním úprimnej lásky,
keď si z tvárí zložíme masky
a čakáme na život s radosťou,
keď splynieme s niečiou milosťou,
a naše oči smerujú k miestu
tej krásy, ktorá nám ukazuje cestu,
tú cestu, ktorá k obyčajnému ústiu smeruje,
k ústiu lásky, ktorú nám niekto venuje.

Tým človekom je niekto, kto má pre nás mimoriadnu hodnotu,
kto dušiam našim udeľuje jednotu.
Krik, bezmocnosť - tie slová sú zrazu neznáme,
už len slovo láska poznáme.
slovo citlivé a nežné,
ktorému už nerozumieme len zbežne.
Vtedy len nádheru života vnímame
a s polu s láskou snívame.

V túto chvíľu sa aj brány hmly rozplynú,
a vtedy si uvedomíme podstatu jedinú,
že naša duša spojená je už
s druhou, ktorá je vyvolená, nuž
vďaka tomuto dve duše šťastie objavili,
tým šťastím je to, aby spolu žili,
aby už jeden druhého nikdy neopustili.