I. Dá sa šťastie presťahovať?

Keď mi oznámili, kam sa až musím odsťahovať, plakala som. Hoci to malo byť neskôr než o mesiac, vedela som, že ten sa preleje rýchlo ako voda. A tak som jeho prvú polovicu strávila smútkom, počas druhej som na to stihla zabudnúť. No a tretia... tá mi teraz chýba. Lebo ten mesiac práve uplynul.

Posledný týždeň som bola mierne zúfalá. Nie kvôli sťahovaniu, ale zato, že mi nevedeli povedať, kedy to presne bude. Vraj možno v sobotu, možno v nedeľu, možno inokedy. Chcela som si byť načistom. Toto bolo, akoby niekomu povedali, že elektrické kreslo ho čaká buď tento týždeň alebo ďalší.

Vo štvrtok som sa dočkala záverečného rozhodnutia. Nedeľa, 17:00. Tentokrát mi to prišlo byť ďaleko, tak som si to tu užívala, akoby to nepatrilo k posledným, tu stráveným, dňom. V piatok ráno bol však koniec mojej pohode. Zobudili ma, že som sa už mala zbaliť a všetky veci dať do haly, lebo treba izbu vypratať a vyčistiť pre ďalšieho, čo tu bude bývať. Od tej nedele.

Mala som sa poponáhľať, pritom som ani nevedela, ako začať. Bolela ma myšlienka, že môjmu životu tu je koniec. Miesto metropolisu dedina bez kina, rodine zbohom, nástup inej, žiadna vlastná izba, ale len jedna pre mňa a tri sestry, adiós katolícka univerzita, nástup do dedinskej školy, ,,koniec" kamarádstiev, hľadanie nových. Z nuly. A teraz som mala všetky veci, celý môj život presťahovať do haly. Za tridsať minút? Za hodinu, dve?? Ako sa to vôbec dá, presťahovať celý život? Strácala som náladu pri pomyslení, že to práve zistím, bez ohľadu na to, či vôbec chcem.

Viac, než skutočnosť, že sa musím odsťahovať, mi vadilo, že som sa musela zbaliť už štvrtok doobeda. Čo sa mi zdalo byť nemožné ako hlúpe a zároveň nemožné ako nereálne. Hlavne, lebo ma zobudili o jedenástej. Prečo to tak muselo byť? No hej, aby sa izba blýskala pre nasledujúceho. Ale vážne to stojí za to, že som sa cítila ako tá špina, ktorú odtiaľ vopred vyzametajú, lebo tu nemá čo robiť, keďže toto miesto už patrí tomu ďalšiemu? Pristihla som sa pri tejto chorej myšlienke.

Heh. Veď som si mala len zbaliť veci, tak čo je na tom taká veda? A jednako ma žmýkal pocit, akoby ma niekto vyháňal. Akoby toto už nebol môj domov, hoci ešte nasledujúce takmer dva dni mal byť. Bolo to neskutočne skľúčujúce. A tak, keď som zbalila väčšinu, nechala som balenie balením, (veď aj tak boli všetky kufre už preplnené, mnoho vecí teda ostalo na ihlách, kde bude ich dočasný príbytok), ľahla si do postele a užívala si jeden z posledných dní v dokonalej trojici: ja, moja izba a samota.

Teraz je sobota, teda nedeľa nadránom, a ja idem stráviť poslednú noc v mojej posteli. Chcem si ju vychutnať, a tak nespím, aby bola čo najdlhšia. Ach, keby som si len vedela odniesť odtiaľto s celým tým mojím životom aj šťastie! Ale dá sa šťastie presťahovať?