Ďalší pohľad na ňu. Priamo na ňu. Zachytila ho. A potom ešte desiatky ďalších. Postupne to prestávalo byť hnusné škúlenie a šepkanie si takých vecí, ktoré by človek nedokázal počúvať ani sekundu. Všetci sa dívali. Vraj ide odpovedať. To sa hladujúci človek, ktorý má v žalúdku maximálne minerálku alebo čaj bez štipky cukru, môže vedieť sústrediť natoľko, aby sa dobrovoľne naučil niekoľko strán vecí, ktoré pán minister ,,pokladá za vhodné", aby boli vtesnané do hláv, a ešte o tom aj rozprávať na známku? Dilema. Preto boli kukadlá zakaždým na nej.
Jednotka. Nie geniálna jednotka, ale zaslúžená. Žeby rodičia urobili prevrat? Alebo ju osvietil Duch Svätý? Alebo...? Nikomu žiadna možnosť nepasovala. Zopár uštipačných šepotavých hlasov sa ozvalo, ale potom prišla ignorancia. Dá sa povedať, že bolo všetko super. Smerovalo k lepšiemu. Určite. Veď každý má iné problémy, aspoň pre tentokrát jeden ,,z nich" zišiel z mysle.
Bledá tvárička jej ostala, no tú má ona stále - normálka. Výraz ,,mŕtvoly" bol preč. Čo sa jej prejavu týka, akoby bola týždeň mimo ostatných; o ničom nevedela.
-Rodičovské? Triedna je preč? ...
Konečne bola prítomná aj duchom. Nie žeby nám odľahlo, ale boli sme radi. Niektorí ,,neprajníci" sa tomu smiali. Vraj blázon ostáva bláznom. Ale hádam to nebolo nič viac, než hlúpe rečičky.
Piatok. Víkend. Konečne. Všetci na to čakali. Človek sa naň častokrát teší viac, ako na letné prázdniny. (Za predpokladu, že skúšky sú už urobené, teda z nich aj niečo bude, poprípade nehrozia reparáty...) Každý sa staral o seba. Čas ubehol. Zas pondelok. Opäť vstávačka a ďalšie stresy. Všade ľudia dobiehali zaspatí, na poslednú chvíľu.
Po niekoľkých hodinách sa niekto spýtal, kde je
ona. Nikde. Vtedy celej mase došlo, že v škole nie je. Učitelia čudne gánili, keď zapisovali chýbajúcich.
-Vie niekto čo je s ňou? - pýtali sa ustarostene.
Nikto nič nevedel. Cynizmu jej meno veru neuniklo.
-Chorá hlava, už je iste niekde v hrobe.
-Možno sa rodičia ,,spamätali" a šli s ňou za niekým...
-Jej rodičia??? Pochybujem.
-Ha, asi už leží v nemocnice s infúziou.
-Nulu zo seba spravila. Ako to len človek môže?? No ako? - ľútostivé slzy na krajíčku.
Ďalej len mlčanie v zhone. Možno nie celkom ticho, ale žiadny vreskot s deptajúcimi poznámkami na jej adresu. Nekonečný deň. Ťiahol sa a tiahol, vliekol, pomaly, hnusne pomaly. Toto zmarilo záväzné víkendové plánovačky dovlieknuť ju nevedomky za ,,výchovnou poradkyňou". Keď som si to uvedomila, zavolala som jej. Zvonilo. Raz, dvakrát, trikrát, veľakrát. Čakala som. Trpezlivo. Nedvihla.
Nasledujúci deň každý predpokladal, že bude zurück, hoci si, ako obvykle, ,,užije" trojhodinovku nemčiny v podobe viac - než - maximálnej - neprítomnej - ignorancie. Neprišla. Prevládal názor, že nemčinu okašľala. Ale tak to nebolo. Nedostavila sa ani na nasledujúce hodiny. Vyučujúci krútili hlavami a snažili sa nedávať najavo, že aspoň pár sekúnd sú myšlienkami pri nej. Keine Ahnung, wo sie sein könnte.
Nedalo mi to, vytočila som jej číslo. Zaskočilo ma, že zdvihla takmer okamžite, nie však natoľko, aby som stratila hlas. Ten jej znel hrozne. Ubolene, zničene, choro. Moje myšlieky trafili guľku do jamôčky. Vraj má angínu. Možno by som jej neverila, ale ten hlas o niečom svedčí. Cíti sa ,,dobre". Do školy pôjde asi budúci týždeň. Bolí ju hrdlo. Má ho zapálené. Chúďa. S takou imunitou angína! Snáď sa tým prehryzie rýchlo a bez následkov.
Vidím v tom nádej, že ona otvorí oči a uvedomí sa, začne skutočne chcieť túžiť po zmene, aby bola ,,normálna"; teraz rodičia určite niečo urobia - veď je chorá. Možno je moja viera zbytočná, ale pomáha mi. Jej naj kamarátkam zas helfuje skutočnosť, že je nažive, ide ,,len" o angínu, má šancu sa z toho akosi vyhrabať, hoci sa v jame, ktorú si vykopala, prepadla hlbšie. Všetci žijeme v nádeji - ktorá nie je slepá - že nie prihlboko.
