I. Skoncovať

Mám jednu kamarátku. Taký ten ,,najhorší kritický vek" - čosi medzi 15 a 18. Áno, veľa veci nebýva v živote podľa našich predstáv. Tobôž horší prípad - keď si to len namýšľame. Ale žeby to bolo až tak...zle? S viac než oľutovania hodnými dôsledkami?

Ich začiatok ťažko určiť presne. Zrkadlo býva kamarátom i nepriateľom - záleží od vnútorného postoja. Hádzať naň ,,kukuč", hoci aj pravidelne, nie je rozhodne ničím zlým. Ale s nechuťou? S hroznou nechuťou a vyhľadávaním nedostatku za nedostatkom, až sú v očiach toho človeka aj pekné veci/črty nepeknými? Vari je lepších aj následných sedem rokov smoly po rozbití zrkadla, len aby sme sa toho ,,zlozvyku" zbavili.

Nie je to ten typ človeka, čo si povie:,,Škoda tej perfektnej večere, veď čo je na tom, že je už jedenásť hodín v noci, zajtra sa budem kontrolovať viac a bude to ok." Skôr taký, že si dá do hlavy nezmysly, a aj ak je šanca, aby z nej vyfučali von, ostanú ešte dĺĺĺĺĺĺho zaryté hlboko v podvedomí. Tým sú podmienené všetky denné úkony, správanie. To okolie donekonečna znášať nebude.

Najprv to bolo len chcenie. Obyčajné chcenie byť zvonka iným človekom, na ktorého pohľad by dušičke lepšie vyhovoval. Časom vyhýbavosť sa jedlu prerástla v čosi skutočne maximálne nezdravo vyzerajúce, volajúce po chorobe. Iste, rodičia nie sú nevšímaví, snažili sa a snažia sa. No obrátiť psychiku naruby je ťažká vec, hlavne ak je daný človek proti.

Dobré duše kamáratske sa jej to snažili rozhovoriť. Trpezlivo. Ale čo z toho, keď si myslí, že len závidia ,,ideálny" zovňajšok?! To je ako byť v zlej situácii, pozerať na hodinky a čakať, že čas začne plynúť rýchlejšie, hneď bude po tom, spomienky ďaleko, ďaleko preč. On sa radšej začne vliecť - schválne.

Tí, ktorým sa ohľadom tohto otvorili oči neskôr, mali trpezlivo milé komentáre. Ostatní už ,,prišli o nervy"; len sa ,,zlostne", znechutene prizerali. Stále pre ňu našli slová, no ani zďaleka nie citlivé - práve naopak - podráždené, vecné, hnusné. Bohužiaľ, pravdivé do posledného písmena.

Časom už spolužiačky nemali ani zdržanlivé rady plné zhovievavosti, ani hnev, ale skôr odpor a k tomu aj vrcholnú nevšímavosť kombinovanú s opovrhovaním, bolo už všetko len horšie. Ťažko sa na niečo pozerá, keď sa ,,nedá" pomôcť. Nekompetentní - kamarátky, učiteľky - boli v nevedomosti ohľadne toho, čo sa dialo doma. Veď čo rodičia? Tí by to mali riešiť. Povrávalo sa, že voľajaká učiteľka zavolala jej rodine a vyhrešili ju, nech sa nestará. Nemyslím, že to bola pravda...

Všetci čakali, že to niekam čoskoro vyústi. Dlho, pridlho čakali. Žiadny zvrat neprichádzal. Za týždeň a pol zhodiť 8-10 kíl? A ďalej ďalšie kilogramy preč? Veď to by sa mal organizmus pomstiť. Sústredenosť už neklesala, už u nej jednoducho neexistovala. Nevnímala. Nerozmýšľala. V hlave mala len to, že je spokojná, a že si tú ,,spokojnosť" nemieni pokaziť tým, že by začala jesť. To dobré duše už nedokázali zakaždým počúvať. S kamarátstvom skoncovali. S čím skoncuje ona?!