Saturday 19 May 2007

Irina Denežkinová: Daj mi!

Koniec hocičoho pekného so sebou prinesie ranu, ktorej účinky sa už nejakým spôsobom prejavia. Bolesť môže byť rôzna. Každopádne - je; je citeľná. Pretrvávajúca vedie k trápeniu, ale tak ďaleko zachádzať nechcem.

Aj útržok ,,...ostať len kamaráti..." so sebou prináša bôľ. Síce nie až taký veľký, pretože je to len útržok. Viac človek často v danej chvíli nevníma alebo si nikdy nespomenie. Každopádne, tie tri slová v sebe nesú význam, že prišiel o časť niečoho - áno iba o časť, pretože voľačo ostáva. Tento prípad je horší. Niečo použiteľné ostáva, no je to využívané s myšlienkou, že to bolo poznané, zažívané ako celok. Chýbajúca časť nebola niečím naviac, niečím nepotrebným - to sa dá vydedukovať z toho, že sa jej nezbavil on samotný, ale jeho o ňu pripravil voľakto iný.

Viem, že by to bolelo, keby som zaregistrovala tento útržok ja. Len neviem, ako veľmi.


Kniha Iriny Denežkinovej, obsahujúca poviedky, nie je len o tomto. Hlavne sa týka života dnešnej generácie. Nemyslím, že ju obdivuje či degraduje. Bere na vedomie skutočnosť, v akom ,,svete" mladí žijú a akým spôsobom sa s tým vyrovnávajú.

Je v nej veľa reality. Bolestivej. Takej, nad ktorou zaklipkáte očami alebo sa dokonca zhnusíte. Samozrejme, nájdu sa aj pekné veci. Dá sa povšimnúť zaujímavá vec - niekto vníma viac to pekné, niekto zas opačne. Nedá sa to zhrnúť do slov optimista a pesimista. Je v tom obsiahnutá variabilita ľudí.

Tu je úryvok jednej z poviedok Iriny Denežkinovej. Páči sa mi. Jeho význam je výborne podaný. Narozdiel od iných textov z knihy - nie drasticky. Odporúčam prečítať si ho.



Song for Lovers
5















(Úryvok)

Anton sa poobzeral. Na starom diváne spala Naska, zakrútená do deky. Prisadol si k nej, potom si k nej ľahol a opatrne ju objal. Akoby sa bál, že sa zobudí a odoženie ho.

Naska sa zamrvila, obrátila sa a vtom doširoka otvorila oči. Ona a Anton ležali tak blízko seba, že sa dotýkali perami. Dostal závrat a dole sa mu všetko naplo. Naska naňho chvíľu nechápavo hľadela, no keď ju Anton pobozkal, prebrala sa.

,,Nie, Tocha.“

,,Prečo?“ zašepkal vzrušene i ľútostivo.

,,Už sme len kamaráti.“

,,No a čo?“

,,Kamaráti to nerobia.“

Anton sa chcel spýtať, čo potom robia kamaráti, či sú na to nejaké pravidlá, či nie sú niekde zapísané, no miesto toho pípol:

,,Ľúbim ťa.“

Naska zvraštila čelo a opatrne sa odtiahla.

,,Pochop, Tocha, páči sa mi niekto iný…“

Anton najprv nepochopil, no keď mu to došlo, zazdalo sa mu, že padá kamsi nadol, do blata, otĺka sa o betónové steny studne.

Naska naňho hľadela. Pohľadom kamarátky.

,,A to nadobro?“ stislo hrdlo Antonovi.

,,Nadobro.“

,,Navždy?“

Naska prikývla.

,,A ja? Čo mám robiť?“

Zúfalstvo vysávalo Antona, snažil sa o niečo zachytiť. Keby Naska povedala aspoň niečo… nádejnejšie, bol by to nejaký výčnelok. Ale ruky sa mu šmýkali, nenachádzali ani najmenší hrboľček.

,,Ja neviem, čo máš robiť.“

Ako sekerou po rukách. Buch – a hotovo!

,,Ale veď ty si…“ vykríkol Anton a zasekol sa. Chcel povedať, že Naska je to najdrahšie, čo má, že len ona ho pozná a chápe, že nikto a nikdy ju nenahradí, lebo… No slová mu uviazli niekde v hrudi. A Naska si ich mohla prečítať len v jeho očiach. Ona však nechcela.

Anton prerývane vzdychol. Pritisol sa perami k Naskinmu plecu. Zašepkal:

,,Zdochnem bez teba.“

,,Veď ma máš. Ako kamarátku,“ Naska ho pohladkala po vlasoch.

Opatrne, aby v ňom nevzbudila nádej.

,,Sľubuješ?“

Naska sa pozrela do jeho doširoka roztvorených jantárových očí s vlhkými mihalnicami a povedala:

,,Sľubujem.“

To bola ich najväčšia prísaha. A Antonovi sa uľavilo. Trošku. Ale predsa. Zliezol z divánu – kamaráti spolu nespia (to kto povedal takú kravinu?) – a sadol si na dlážku. Plecia oškreté o betón ho pálili. V hrdle mu vyschlo. V bruchu, tam kde je plexus solaris, akoby ho privalili kamene, no predsa len tam pulzovalo ,,veď ma máš… veď ma máš…“ ,,Zdochnem,“ pomyslel si Anton. Čakal, či ho Naska aspoň nepohladká po hlave, no odvrátila sa a zavrela oči. Kamaráti sa nehladkajú po hlave. Čert vie, čo vlastne robia.

(s. 91 – 93)

15 comments:

revo said...

sorry terka, cely post som necital.. ale tu knizku hej..

keby nemala taky pekny obal..
a nebola akoze o sexe..
a akoze od mladej autorky..
tak by som si ju ani nevsimol..

precital som ju..
a radsej som si ju nemal vsimnut..


nudaaaaaa...
teda okrem tej poviedky s ludmi zo smetiakov, ak si to dobre pametam.

Aventerra said...

revko, mne sa jej obal nepaci. akoze od mladej autorky? podla Teba je stara? :) ja som si ju vsimla, kedze ma k nej doviedli dvaja ludia. citala som ju celu. pomaly. az mesiac mi to trvalo.

ako kniha sa mi nepacila. vacsina poviedok tiez nie. nic nebolo putave, hoci styl pisania bol pekny. ale tento uryvok sa mi velmi paci, citala som ho aspon dvadsatkrat a iste aj viac. postla som to tu aj kvoli istym okolnostiam, o kt. neviem ci Ta niekto informoval.

mna ta poviedka nechytila. jedine, co sa mi na nej pacilo, bol ten chlapec, kt. v nej predstavoval hlavnu postavu, hoci bol ,,nezaujimavy''.

pluto said...

a toto je teda co? naozaj nechapem :-(

Aventerra said...

pluto, co tu treba chapat? bolest po rozchode...

revo said...

jasne, ze neni stara..

ale ta knizka mala marketing stylu:
"Mlada Ruska hovori o sexe"

v knizke nic take nebolo. vlastne sa mi odtial pacila aj ina poviedka ak si spominam.. nieco s letnym taborom..

okolnosti chapem.. len som tu ukazku necital.. lebo som bol lenivy..

drz ta.. ides terkaaa.

Aventerra said...

revko, letny tabor bola tusim druha poviedka v poradi. zaujali ma nej tie useky typu: ''on sa na nu rychlo vrhol, lebo sa bal, ze utecie''. celkovo sa mi ale nepacila.

nebud lenivy, na lenivost som tu ja. a ja sa mam v pohode, len ma hecuje, ze mi sestra zdemolovala oblubenu nausnicku. ;) (zn. je mi jedno kolko rokov budem mat, vzdy chcem mat len detske problemy. to je nay.)

pluto said...

aventerka, ze nechapem preco sem opisujes text knizky, ked ju mas doma.prisiel som si sem precitat nieco od teba a o tvojom vnutri, basen alebo uvahu, na co si ty machrica :-D

femma said...

ďakujem za tip - prečítam si...

martinelle said...

ved ju nechajte:) niekedy moze clovek ukradnut slova, ked sa mu pacia alebo sa s nimi stotoznuje, a celkovo je to jej blog, tak nech si tu pise co chce a ako chce:) ja som tiez tu knizku citala, nejaka hodnota duchovna nula bodov, ale niektore pasaze sa mi pacili, vystizne podane a...hej tato pasaz...ten hnusne cititelny pocit bezmocnosti v kazdej utrobe svojho tela je...neprehltnutelny

Aventerra said...

Pluto, kebyze ju mam doma, tak to, dokelu, neprepisujem pol hodiny do pocitaca. :) Okrem toho, ten uvod je moj, nikdy nepostnem volaco z knihy bez niecoho mojho. :) Inak dik.

Aventerra said...

Femma, je to ťažké, istým spôsobom bezvýznamné, prečítať celú knihu. Áno, je to nudné. Napríklad jedná poviedka cca na šesť strán. Hovorila len toľko, ako môže byť človek posadnutý platonickou láskou. Nič viac, nič menej. Ale mne to dalo minimálne (možno že maximálne) toľko, že všetci sme ľudia. Keby som vopred vedela, aká tá kniha je, určite by som ju neprečítala celú, ale niektoré poviedky áno.

Aventerra said...

Slečinka, ja mám rada kritiku. :) Čo sa týka názoru na pasáže - súhlas.

Marek Zeman said...

tu knizku som necital, nechystam sa ju ani citat, nepochopil som nejake tvoje slova, ako bol pisany urivok z poviedky sa mi celkom nepacilo, ale pacilo sa mi, o com bol ten uryvok :)

Aventerra said...

mne sa zas páči, že každý si vie niečo nájsť. vo všetkom. :)

Anonymous said...

Napriek tomu, ze je to vytrhnute z knihy, dostalo ma to na kolena (teda aspon som si musel sadnut na stolicku). Pre niekoho fadne slova, pre niekoho pohlad do vlastnej minulosti napisany skrze preo ineho cloveka. Som rad, ze si to sem dala. thnx