Irina Denežkinová: Daj mi!

Koniec hocičoho pekného so sebou prinesie ranu, ktorej účinky sa už nejakým spôsobom prejavia. Bolesť môže byť rôzna. Každopádne - je; je citeľná. Pretrvávajúca vedie k trápeniu, ale tak ďaleko zachádzať nechcem.

Aj útržok ,,...ostať len kamaráti..." so sebou prináša bôľ. Síce nie až taký veľký, pretože je to len útržok. Viac človek často v danej chvíli nevníma alebo si nikdy nespomenie. Každopádne, tie tri slová v sebe nesú význam, že prišiel o časť niečoho - áno iba o časť, pretože voľačo ostáva. Tento prípad je horší. Niečo použiteľné ostáva, no je to využívané s myšlienkou, že to bolo poznané, zažívané ako celok. Chýbajúca časť nebola niečím naviac, niečím nepotrebným - to sa dá vydedukovať z toho, že sa jej nezbavil on samotný, ale jeho o ňu pripravil voľakto iný.

Viem, že by to bolelo, keby som zaregistrovala tento útržok ja. Len neviem, ako veľmi.


Kniha Iriny Denežkinovej, obsahujúca poviedky, nie je len o tomto. Hlavne sa týka života dnešnej generácie. Nemyslím, že ju obdivuje či degraduje. Bere na vedomie skutočnosť, v akom ,,svete" mladí žijú a akým spôsobom sa s tým vyrovnávajú.

Je v nej veľa reality. Bolestivej. Takej, nad ktorou zaklipkáte očami alebo sa dokonca zhnusíte. Samozrejme, nájdu sa aj pekné veci. Dá sa povšimnúť zaujímavá vec - niekto vníma viac to pekné, niekto zas opačne. Nedá sa to zhrnúť do slov optimista a pesimista. Je v tom obsiahnutá variabilita ľudí.

Tu je úryvok jednej z poviedok Iriny Denežkinovej. Páči sa mi. Jeho význam je výborne podaný. Narozdiel od iných textov z knihy - nie drasticky. Odporúčam prečítať si ho.



Song for Lovers
5














(Úryvok)

Anton sa poobzeral. Na starom diváne spala Naska, zakrútená do deky. Prisadol si k nej, potom si k nej ľahol a opatrne ju objal. Akoby sa bál, že sa zobudí a odoženie ho.

Naska sa zamrvila, obrátila sa a vtom doširoka otvorila oči. Ona a Anton ležali tak blízko seba, že sa dotýkali perami. Dostal závrat a dole sa mu všetko naplo. Naska naňho chvíľu nechápavo hľadela, no keď ju Anton pobozkal, prebrala sa.

,,Nie, Tocha.“

,,Prečo?“ zašepkal vzrušene i ľútostivo.

,,Už sme len kamaráti.“

,,No a čo?“

,,Kamaráti to nerobia.“

Anton sa chcel spýtať, čo potom robia kamaráti, či sú na to nejaké pravidlá, či nie sú niekde zapísané, no miesto toho pípol:

,,Ľúbim ťa.“

Naska zvraštila čelo a opatrne sa odtiahla.

,,Pochop, Tocha, páči sa mi niekto iný…“

Anton najprv nepochopil, no keď mu to došlo, zazdalo sa mu, že padá kamsi nadol, do blata, otĺka sa o betónové steny studne.

Naska naňho hľadela. Pohľadom kamarátky.

,,A to nadobro?“ stislo hrdlo Antonovi.

,,Nadobro.“

,,Navždy?“

Naska prikývla.

,,A ja? Čo mám robiť?“

Zúfalstvo vysávalo Antona, snažil sa o niečo zachytiť. Keby Naska povedala aspoň niečo… nádejnejšie, bol by to nejaký výčnelok. Ale ruky sa mu šmýkali, nenachádzali ani najmenší hrboľček.

,,Ja neviem, čo máš robiť.“

Ako sekerou po rukách. Buch – a hotovo!

,,Ale veď ty si…“ vykríkol Anton a zasekol sa. Chcel povedať, že Naska je to najdrahšie, čo má, že len ona ho pozná a chápe, že nikto a nikdy ju nenahradí, lebo… No slová mu uviazli niekde v hrudi. A Naska si ich mohla prečítať len v jeho očiach. Ona však nechcela.

Anton prerývane vzdychol. Pritisol sa perami k Naskinmu plecu. Zašepkal:

,,Zdochnem bez teba.“

,,Veď ma máš. Ako kamarátku,“ Naska ho pohladkala po vlasoch.

Opatrne, aby v ňom nevzbudila nádej.

,,Sľubuješ?“

Naska sa pozrela do jeho doširoka roztvorených jantárových očí s vlhkými mihalnicami a povedala:

,,Sľubujem.“

To bola ich najväčšia prísaha. A Antonovi sa uľavilo. Trošku. Ale predsa. Zliezol z divánu – kamaráti spolu nespia (to kto povedal takú kravinu?) – a sadol si na dlážku. Plecia oškreté o betón ho pálili. V hrdle mu vyschlo. V bruchu, tam kde je plexus solaris, akoby ho privalili kamene, no predsa len tam pulzovalo ,,veď ma máš… veď ma máš…“ ,,Zdochnem,“ pomyslel si Anton. Čakal, či ho Naska aspoň nepohladká po hlave, no odvrátila sa a zavrela oči. Kamaráti sa nehladkajú po hlave. Čert vie, čo vlastne robia.

(s. 91 – 93)