Sunday 29 April 2007

Keď nestačí...


















Prepáč, že
Hádžem zlato do vody
Ničím priateľstva odrody
Bývam hnusná
Stále kričím: Pusť ma,
Pusť ma preč!

Prepáč, že
Náhlim sa v beznádejnej pomalosti
Snažím sa mať hlavu bez starostí
No tie sa len tak nevytratia
Aj keby, tak sa znovu vrátia

A utekám do diaľavy
V nádeji, že to poľaví

Mňa to mrzí
Že prídu slzy
A slovo prepáč potom nestačí


(Tak sa už, prosím, na mňa nehnevaj :( ...)

Tuesday 24 April 2007

II. Nie prihlboká jama

















Ďalší pohľad na ňu. Priamo na ňu. Zachytila ho. A potom ešte desiatky ďalších. Postupne to prestávalo byť hnusné škúlenie a šepkanie si takých vecí, ktoré by človek nedokázal počúvať ani sekundu. Všetci sa dívali. Vraj ide odpovedať. To sa hladujúci človek, ktorý má v žalúdku maximálne minerálku alebo čaj bez štipky cukru, môže vedieť sústrediť natoľko, aby sa dobrovoľne naučil niekoľko strán vecí, ktoré pán minister ,,pokladá za vhodné", aby boli vtesnané do hláv, a ešte o tom aj rozprávať na známku? Dilema. Preto boli kukadlá zakaždým na nej.

Jednotka. Nie geniálna jednotka, ale zaslúžená. Žeby rodičia urobili prevrat? Alebo ju osvietil Duch Svätý? Alebo...? Nikomu žiadna možnosť nepasovala. Zopár uštipačných šepotavých hlasov sa ozvalo, ale potom prišla ignorancia. Dá sa povedať, že bolo všetko super. Smerovalo k lepšiemu. Určite. Veď každý má iné problémy, aspoň pre tentokrát jeden ,,z nich" zišiel z mysle.

Bledá tvárička jej ostala, no tú má ona stále - normálka. Výraz ,,mŕtvoly" bol preč. Čo sa jej prejavu týka, akoby bola týždeň mimo ostatných; o ničom nevedela.

-Rodičovské? Triedna je preč? ...

Konečne bola prítomná aj duchom. Nie žeby nám odľahlo, ale boli sme radi. Niektorí ,,neprajníci" sa tomu smiali. Vraj blázon ostáva bláznom. Ale hádam to nebolo nič viac, než hlúpe rečičky.

Piatok. Víkend. Konečne. Všetci na to čakali. Človek sa naň častokrát teší viac, ako na letné prázdniny. (Za predpokladu, že skúšky sú už urobené, teda z nich aj niečo bude, poprípade nehrozia reparáty...) Každý sa staral o seba. Čas ubehol. Zas pondelok. Opäť vstávačka a ďalšie stresy. Všade ľudia dobiehali zaspatí, na poslednú chvíľu.

Po niekoľkých hodinách sa niekto spýtal, kde je ona. Nikde. Vtedy celej mase došlo, že v škole nie je. Učitelia čudne gánili, keď zapisovali chýbajúcich.

-Vie niekto čo je s ňou? - pýtali sa ustarostene.

Nikto nič nevedel. Cynizmu jej meno veru neuniklo.

-Chorá hlava, už je iste niekde v hrobe.

-Možno sa rodičia ,,spamätali" a šli s ňou za niekým...

-Jej rodičia??? Pochybujem.

-Ha, asi už leží v nemocnice s infúziou.

-Nulu zo seba spravila. Ako to len človek môže?? No ako? - ľútostivé slzy na krajíčku.

Ďalej len mlčanie v zhone. Možno nie celkom ticho, ale žiadny vreskot s deptajúcimi poznámkami na jej adresu. Nekonečný deň. Ťiahol sa a tiahol, vliekol, pomaly, hnusne pomaly. Toto zmarilo záväzné víkendové plánovačky dovlieknuť ju nevedomky za ,,výchovnou poradkyňou". Keď som si to uvedomila, zavolala som jej. Zvonilo. Raz, dvakrát, trikrát, veľakrát. Čakala som. Trpezlivo. Nedvihla.

Nasledujúci deň každý predpokladal, že bude zurück, hoci si, ako obvykle, ,,užije" trojhodinovku nemčiny v podobe viac - než - maximálnej - neprítomnej - ignorancie. Neprišla. Prevládal názor, že nemčinu okašľala. Ale tak to nebolo. Nedostavila sa ani na nasledujúce hodiny. Vyučujúci krútili hlavami a snažili sa nedávať najavo, že aspoň pár sekúnd sú myšlienkami pri nej. Keine Ahnung, wo sie sein könnte.

Nedalo mi to, vytočila som jej číslo. Zaskočilo ma, že zdvihla takmer okamžite, nie však natoľko, aby som stratila hlas. Ten jej znel hrozne. Ubolene, zničene, choro. Moje myšlieky trafili guľku do jamôčky. Vraj má angínu. Možno by som jej neverila, ale ten hlas o niečom svedčí. Cíti sa ,,dobre". Do školy pôjde asi budúci týždeň. Bolí ju hrdlo. Má ho zapálené. Chúďa. S takou imunitou angína! Snáď sa tým prehryzie rýchlo a bez následkov.

Vidím v tom nádej, že ona otvorí oči a uvedomí sa, začne skutočne chcieť túžiť po zmene, aby bola ,,normálna"; teraz rodičia určite niečo urobia - veď je chorá. Možno je moja viera zbytočná, ale pomáha mi. Jej naj kamarátkam zas helfuje skutočnosť, že je nažive, ide ,,len" o angínu, má šancu sa z toho akosi vyhrabať, hoci sa v jame, ktorú si vykopala, prepadla hlbšie. Všetci žijeme v nádeji - ktorá nie je slepá - že nie prihlboko.

Saturday 21 April 2007

Povedz mi...















Nemožem byť spútaná tvojimi dotykmi
Chcem sa rozplývať pri nich

Nemôžem kráčať odlišnými chodníkmi
Končiť v náručiach iných

Len nechcem dlho stáť a potom spadnúť
Zodierať si kožu na zemi

Neisto túžim len po tebe prahnúť
,,Určite nespadneš." - povedz mi

Friday 20 April 2007

I. Skoncovať















Mám jednu kamarátku. Taký ten ,,najhorší kritický vek" - čosi medzi 15 a 18. Áno, veľa veci nebýva v živote podľa našich predstáv. Tobôž horší prípad - keď si to len namýšľame. Ale žeby to bolo až tak...zle? S viac než oľutovania hodnými dôsledkami?

Ich začiatok ťažko určiť presne. Zrkadlo býva kamarátom i nepriateľom - záleží od vnútorného postoja. Hádzať naň ,,kukuč", hoci aj pravidelne, nie je rozhodne ničím zlým. Ale s nechuťou? S hroznou nechuťou a vyhľadávaním nedostatku za nedostatkom, až sú v očiach toho človeka aj pekné veci/črty nepeknými? Vari je lepších aj následných sedem rokov smoly po rozbití zrkadla, len aby sme sa toho ,,zlozvyku" zbavili.

Nie je to ten typ človeka, čo si povie:,,Škoda tej perfektnej večere, veď čo je na tom, že je už jedenásť hodín v noci, zajtra sa budem kontrolovať viac a bude to ok." Skôr taký, že si dá do hlavy nezmysly, a aj ak je šanca, aby z nej vyfučali von, ostanú ešte dĺĺĺĺĺĺho zaryté hlboko v podvedomí. Tým sú podmienené všetky denné úkony, správanie. To okolie donekonečna znášať nebude.

Najprv to bolo len chcenie. Obyčajné chcenie byť zvonka iným človekom, na ktorého pohľad by dušičke lepšie vyhovoval. Časom vyhýbavosť sa jedlu prerástla v čosi skutočne maximálne nezdravo vyzerajúce, volajúce po chorobe. Iste, rodičia nie sú nevšímaví, snažili sa a snažia sa. No obrátiť psychiku naruby je ťažká vec, hlavne ak je daný človek proti.

Dobré duše kamáratske sa jej to snažili rozhovoriť. Trpezlivo. Ale čo z toho, keď si myslí, že len závidia ,,ideálny" zovňajšok?! To je ako byť v zlej situácii, pozerať na hodinky a čakať, že čas začne plynúť rýchlejšie, hneď bude po tom, spomienky ďaleko, ďaleko preč. On sa radšej začne vliecť - schválne.

Tí, ktorým sa ohľadom tohto otvorili oči neskôr, mali trpezlivo milé komentáre. Ostatní už ,,prišli o nervy"; len sa ,,zlostne", znechutene prizerali. Stále pre ňu našli slová, no ani zďaleka nie citlivé - práve naopak - podráždené, vecné, hnusné. Bohužiaľ, pravdivé do posledného písmena.

Časom už spolužiačky nemali ani zdržanlivé rady plné zhovievavosti, ani hnev, ale skôr odpor a k tomu aj vrcholnú nevšímavosť kombinovanú s opovrhovaním, bolo už všetko len horšie. Ťažko sa na niečo pozerá, keď sa ,,nedá" pomôcť. Nekompetentní - kamarátky, učiteľky - boli v nevedomosti ohľadne toho, čo sa dialo doma. Veď čo rodičia? Tí by to mali riešiť. Povrávalo sa, že voľajaká učiteľka zavolala jej rodine a vyhrešili ju, nech sa nestará. Nemyslím, že to bola pravda...

Všetci čakali, že to niekam čoskoro vyústi. Dlho, pridlho čakali. Žiadny zvrat neprichádzal. Za týždeň a pol zhodiť 8-10 kíl? A ďalej ďalšie kilogramy preč? Veď to by sa mal organizmus pomstiť. Sústredenosť už neklesala, už u nej jednoducho neexistovala. Nevnímala. Nerozmýšľala. V hlave mala len to, že je spokojná, a že si tú ,,spokojnosť" nemieni pokaziť tým, že by začala jesť. To dobré duše už nedokázali zakaždým počúvať. S kamarátstvom skoncovali. S čím skoncuje ona?!

Wednesday 18 April 2007

Koľko času ešte...?
















Na svoje miesto nastúpila noc; srdce mi zovrelo, silne stislo
Rovnováha si dala prestávku, od spodu ma oblial studený chlad
Nechcem sa trápiť, viem, že sa nájde taký človek, čo ma má rád
No smútok si ma podmaňuje, chcem spať - už nestojím zvislo

Rada by som na dušu položiť ľad
Aby sa rozplynul z jej tepla
Aby moja tvár už nevädla
Aby som stále nevidela len toľko vád

*

Po vytrhnutí zo snov - krutom prebudení - som otvorila očká
Hlava prázdna, chvíľkový pokoj, len tak hľadím von z oblôčka
Akoby som spala zimným spánkom po tom, čo na viečko padla vločka
A Slnko sa pýta, koľko času ešte prečkať, aby som žiarila spolu s ním

Tuesday 17 April 2007

Venujem...



















Prišla ku mne bezútešná bezmocnosť
Hľadí na mňa, kuká, vycivene čumí
Chytá ma zas nedospatá malátnosť
Niekde v hĺbke hlavy nežiadúcne zuní

Ľútosť samej seba nabrala obrátky
Možnosť riešenia predo mnou uniká
Nechcem chodiť ,,slepá", pospiatky
Cítiac, že mnou stále smútok len myká

Nájsť opať sama seba - ťažká úloha
A úsmev a pevnú istotu ešte k tomu
Hádam mi na to nechýba dáka vloha?
Dospieť tak k tomu momentu, k tomu zlomu!
...našla som úsmev, venujem ho. Komu?
Vám všetkým...

Saturday 14 April 2007

aj - tak - to - vymažem



Tak si ma teda nemaj rád - povedala som si v duchu
Už ma to aj tak všetko prešlo - úsmev od ucha k uchu

Omylom omylov opäť sa mi do hlavy navalili staré otázky
Strieda sa mi v mysli množstvo tvojich slov ako filmové obrázky

Moje myšlienky sú samá blbosť - veď je to aj tak všetko jedno
Napriek tomu idú s konaním - keďže toto píšem - vedno

Nič na tom nie je, žiadny zádrheľ, tak prečo ma to škrie
To, že ma nečítaš a kvôli tomu moja myseľ podráždením vrie
To, že tvoje oko ,,hocičo iné, fakt hocičo" radšej zrie

...aj tak si to (našťastie) neprečítaš...
...len by som chcela vedieť prečo...

Thursday 12 April 2007

Nech žltá prináša svetlo!























Dnes je dvanásteho. Dvanásteho apríla - iste viete. Bežný deň - pozerám do kalendára - meniny má Estera. Žiadnu nepoznám; vybavená vec. Zajtra mám vedľa trinástky napísané Aleš. To je všetko. Áno, bude piatok trinásteho, ale okrem toho z toho nevyčítam už nič. Rukou práve dopisujem: Deň narcisov.

Ja si dátumy veľmi nepamätám. Prečo takéto veci nie sú uvedené v kalendároch? Ba, možno sú, ale v mojom nie. Každopádne, bolo by to vhodné. Je mi jasné, že na toto by som došla až zajtra, keď by som videla všade tú žltúúú. Ako každý rok. Tentokrát to viem (,,už" o deň) skôr. Zajtra totiž pôjdem do mesta ,,predávať narcisy". Toto slovné spojenie mi znie v ušiach, odkedy som počula výčitky, prečo sa starám o voľajaké narcisy, že škola akože čo?! Tie rýpavé, tie dve - predávať narcisy - sa mi nepáčia. Nie od každého znejú rovnako, pravda, ale nevysťuhujú pravý zmysel.

Podľa môjho názoru je potrebné, aby sme videli záplavu týchto kvetov. Pripadá mi to ako racionalizácia duševnej práce - človek má vnímať danú vec viacerými zmyslami, aby sa ľahšie priučil, zapamätal si. Darmo často počúvame o rakovine, je nám to vzdialené. Keď sa to týka nedajbože niekoho z rodiny, nevediac, čo presne robiť, mlčíme, smútime, roníme slzy. Chceme daného človeka povzbudzovať, tešiť, stále mu dodávať silu mať odvahu veriť, ísť ďalej. Navzdory tomu to niekedy nejde. Šklbe to nami. Neblahé myšlienky prevrtávajú vedomie a usalašia sa v podvedomí. Až je ,,po tom", uniká nám to ako celok, a už len kľučkujeme ďalej v mäteži života.

Vezmime to ako dôvod, prečo sa nebáť uvedomiť si existenciu ľudí, ktorí potrebujú omnoho väčšiu odvahu, aby dokázali veriť a žiť. Pomôžme im ju hromadiť. Nielen prispením finančným, ale hlavne postrehom, že sa to týka nielen ich, aj nás. Nech je tá žltá osvietením aj nášho vnímania...

Tuesday 10 April 2007

Lebo hľadám Teba












S formulkou ja a ty chcel by som precestovať svet
Len tak sa usmievať, maznať, šepkať milión viet
Hlavne jednu znejúcu do večnosti: bez Teba ničoho niet

Nesúrim, nemusí to byť hneď
Toho sa pevne držím, veď
Ešte žijem, ešte budem
Lebo hľadám Teba.

Vytŕčam...



















Vytŕčam...
Spomedzi bežných ľudí, bežných udalostí.
Azda to znamená, že je to život bez radosti?

Som iný človek, iný, inakší; tápem v dave.
V rovnakom okamihu niečo iné v hlave...
iné ako u ostatných.

Vytŕčam...
Spomedzi tých, ktorí plačú, i tých, čo sa smejú.
Myšlienky mi stále len odlišným smerom vejú...
Zlý vietor ich unáša?