Depka spokojnosti

Deficit smiechu,
začiatok ticha;
z tváre mu sála
zbytočná pýcha.

Slnko len svieti
na jasné oči,
no jeho pohľad
do zeme bočí.

Úsmev sa stratil
na životnej ceste:
,,Radosti, túžby,
kde ste?"

Depka spokojnosti
chytila ho za ruku,
smeje sa ona
až do popuku.

Drží ho, hnusoba,
vo svojej moci;
vymaniť sa on snaží
hoci
márne(?).

Zajtra to bude boľavé

Neviem, ako vy, ale ja to cítim dopredu. Čím to je, nad tým by sa dalo polemizovať. V každom prípade, moje vnútro ma predchodne burcuje, aby som to vedela vopred. Hovorím o tom pocite, keď je človeku jasné, že je niečo nedobre, hoci je všetko vporiadku.


Nie, nestáva sa to často, nie je to vec bežná, každodenná. Cyklická možno áno, ale v tom prípade sa mi zdajú tie cykly viac než nepravidelné. Prejavuje sa to viacerými spôsobmi. Jednak človek cíti, že je telo akési pootĺkané, no bolesť nikde. Žiadna. Je malátne; pripomína sáčok malín práve vybraných z mrazničky, ktoré začínajú postupne mäknúť, no ešte niekoľko hodín ostanú v strede zamrznuté, tvrdé, nepoddajné, súdržné, sálajúc studený chlad. A ich tvary - všakovakô.

Rána počas pracovných dní bývajú ,,kruté". Človek nie a nie vstať. Myseľ nie a nie precitnúť. Viečka nie a nie zdvihnúť a uprieť vôkol seba aspoň trochu zaostrený pohľad. To je normálne. V tomto prípade to tak ale neostane len ráno.

Viackrát denne sa zaklipká očami, akoby človek počul prvé zvuky melódie ,,toho hnusného budíka". Kvôli bežným veciam - stačí, ak sa ktokoľvek niečo spýta. Slová sa rozplynú. Nanajvýš ostane v mozgu zachytené to posledné, alebo len doznievajúci tón hlasu. Vtedy to nasleduje: zatrasie sa hlavou, zaklipká očami, otupený pohľad hľadá zdroj zvuku, z úst sa vyderie nejaká nekompletná veta typu ,,ččo, čo - že?". Vodca ,,dialógu" nechápavo pokrúti hlavou, radšej sa vzdiali.

Unavené vzdychy. Jeden za druhým. Spánku nikdy nie je dosť, no nie? Ale po ôsmich hodinách nerušeného?! Napuchnuté viečka. Snaha odignorovať to, chytiť rozum do hrsti, sústrediť sa. Vnímať aspoň seba, keď už nie ostatných. Pustiť sa do práce, nezaspať pri káve. Neupadnúť do mariánskej priekopy negatívnych faktov.

V ústach pachuť ničoho. Zrazu akoby sa hlava zdúvala. Ide prasknúť? Aspoň bude pokoj. Bolesť sa pretrpí a... Moment. Žiadna bolesť. Len tlak. Intenzívny tlak, ako keď sa schytia štyria - piati mocní chlapi a tlačia starú škodovku dokopca, lebo motor na to nestačí. Bŕŕ. Celý svet je jeden vír. A človek doň len pozerá, nazerá, pozerá, čaká, kedy bude vtiahnutý dovnútra, ale to by bolo ako spasenie. Nie. Musí hľadieť, ako sa v ňom hmýri všetko ostatné.


Do tela i psychiky sa vrúti nepredvídateľný ľak ani maratónec - síce ťahajúci z posledného, zato so silami nadľudskými. Chaos. Hlava sa točí. Človek chce niečo. Niečo chce. Musí to mať. Mať to musí. Nenapadá ho. Ale...kedy už precitne?!

Dá sa!

Chcem sa zbaviť
bezdôvodného smútku.

Chcem myšlienky venovať
dobrému, vrúcnemu skutku.

Chcem, aby moje ja
oblapila krása.

Chcem z niečich úst
počuť: Dá sa!

Smutný Čas

Sedela na stoličke, zas vo svojom svete, svojich myšlienkach. Hľadela von oknom. Človek by povedal, ze niečo hľadá či pozoruje. Ona však nemusela hľadať, aby nachádzala návnady, na ktoré sa je dobré chytiť, aby prišla k odpovediam na moria otázok, zakaždým sa vynárajúcich v útrobách jej hlávky. Vedela riešiť dilemy dospelých i rovesníkov. Kľúčom bolo to, ako im podala svoje ,,nestranné" postoje. Detsky.

Zadumaná tvrdla vo svojej izbe. Tentoraz myslela na seba. Skutočne urobila chybu? Separovala čerstvé postrehy, vytvárala novučičké názory. A jednako jej vychádzalo - nie, neodvrávala, nie, nebola drzá, nie, nepovedala, čo nemala, nie, bolo lepšie ozvať sa, ako mlčať.


V spálni sa manželka - mama dožadovala, podotýkam - hlasno dožadovala, aby boli deti ,,vychovávané". Takto sa to vraj nedá. Manželovi - otcovi to ostalo ,,nechcene'' na krku; šiel do detskej izby.


Dostala pusu na vlasy.


Zahľadel sa, kam pozerala maličká. Nevedel kam, no chcel to vedieť. Chcel to vedieť presne. Chvíľu tak spolu pozerali na kvapky dažďa.

Muž pomyslel na manželku. Vzdychol si. Prečo sa ona nepozerá na kvapky dažďa bez toho, aby sa mračila? Vari je to len umenie detí? A čo on? Má tu malú dcéru a...bol aj on taký, ako ona? Nepamätá...

Nevedel, čo by mal povedať, aby nikomu neukrivdil, a zároveň aby to bolo správne. Akoby samotné ticho chcelo prestávku, pomohlo mu ozvať sa:

,,Mamička sa trápi. Pokús sa na to brať ohľad, áno? Ja viem, že si dobrá."


Neurobila chybu. A teraz čo? Nechať to plávať? Alebo po tej ,,chybe" - ak vôbec nejaká je - pátrať? Nie, to nie. Nepotrebuje vedieť, kde je chyba, ba ani kto sa o ňu pričinil. Chybné môže byť všetko alebo aj nič. Relatívna filozofia. Ďalej sa už otázkou ,,suchen oder was?" nezaoberala.

Do mužovho - skôr zamysleného, ako zamračeného - výrazu tváre prikvitlo späť vnímanie prítomnosti, keď sa k nemu ozval hlások maličkej. Nevyrušil ho, len prekvapil. A o to viac slová, ktoré ho sprevádzali:

,,Ja by som sa chcela trápiť namiesto mamičky."

,,Každý máme svoje vnútorné trápenie a žijeme s ním. Záleží na tom, ako sa naň pozeráme. Preto vie byť každý šťastný a nie každý je."

Tá veta sa jej páčila. Cítila jej silu aj múdrosť zároveň. Chcela si ju zapamätať, no nevedela ju ani zopakovať. V hlávke však ostal jej význam. Ten by len tak niekto nevymazal. Nikdy.

,,Ale - zdôraznila - ja by som sa chcela trápiť miesto nej, nie kvôli nej. A ja sa trápim kvôli nej. Takto sa ,,ničíme" obe."


Nastalo mlčanie. Viac - menej potrebné mlčanie. Nie také, keď nikto z účastníkov dialógu nemá alebo nevie, čo povedať, ale také pekné, keď sa všetci zamyslia a vedia, že je to dobre tak, ako to je. Vari aj to je len umenie detí? Umenie mlčať? Asi skôr umenie ľudí. Ľudských ľudí. Ibaže tých, ktorí tomuto druhu umenia venujú čas, je málo. Aspoň sú vzácni. Len ktohovie - môže to byť nejakou útechou?


Znovu chvíľu pozerali na kvapky dažďa.

,,Lenže - opäť zdôraznila - ja nebudem plakať. Nebudem plakať, ako ten dážď. Aj on sa trápi. Aj kvôli mamičke, aj kvôli mne. Kvôli všetkým. Preto tak často a veľa prší."


Otec - manžel sa zamyslel nad slovami dcéry. Hádam mu ,,dospelácka fantázia" nedovoľuje nazrieť do detských dušičiek? Kde sa podela tá jeho z mladosti? Nepamätá....


Ďalšia pusa na vlasy.


Otec - manžel vyšiel z izbičky. Zastal na chodbe. Stál. Cítil sa ako zaseknutý v priestore a z toho dôvodu putovalo vnímanie plynúceho času hneď a zaraz do úzadia.

To musí v rodine ,,všetko stáť osobitne", musia sa jej členovia zakaždým hádať, pokúšajúc sa dať to dokopy ako puzzle, ktoré nechce držať pohromade? Nemá práve rodina dávať dokopy to všetko ostatné?


Vonku tiekli slzy a na tvári maličkej sa rozpršal dážď. Nik to nevidel...


Manželka - mama v spálni. Dieťa v detskej izbe. Otec - manžel na chodbe medzi nimi dvoma. Boli spolu, len oddelení. Oddelení dverami. Čas sa za nimi smutne obzrel a kráčal rovnakým tempom - ako doteraz - ďalej.

Paulo Coelho: Veronika sa rozhodla zomrieť

Čo je bláznovstvo? Čo znamená slovo zakázaný? Môže jediná fundamentálna otázka - otázka života či smrti - zmeniť celého človeka od základu po detaily? Prečo...?



Častokrát sa zamýšľam na človekom vo všeobecnosti - na tým, čo všetko patrí k ľudkosti. Pamätáte sa, kedy ste naposledy povedali, že je niečo/niekto neľudský/neľudské? Zahĺbte sa do myšlienok tentoraz aj vy. Naša psychika má kde - tu isté nepresné, neefektívne hranice. Tie sa ľahko deformujú, ťažko narovnávajú. Sú ako tenučký drôtik, ktorý keď párkrát poohýnate, nikdy už nebude, ako predtým. Vo väčšine prípadoch za to človek nemôže alebo si to neuvedomí. Potom koná. Keďže všetko, čo urobí, je podmienené psychikou, a tá jej ,,deformácia" je vzdialená od vedomia daného človeka, nevie, čo robí. Čosi ako omyl. A to ľudské je. Ak ste teraz nepochopili alebo pochopili, došli ste k rovnakému záveru - áno, psychika je neskutočne zložitá, a preto bývajú ľudia nevyspitateľní.

Priznávam, nie som typ človeka, čo by veľa čítal. Mám rada dobré knihy. Zo všetkého, skutočne zo všetkého si viem niečo vziať, ale čakám viac, hľadám viac, a keď nájdem knihu, čo mi dá dosť veľa, ostane mi v pamäti a myšlienkami sa k nej vraciam. Takých sa nájde len hŕstka. Táto jedna z nich.




Paulo Coelho je preslávený brazílsky spisovateľ (čo iste viete, ale ja som pôvodne nevedela;), ktorý debutoval dielom Alchymista. V knihe Veronika sa rozhodla zomrieť rozoberá ľudí vo všeobecnosti na konkrétnych osobách. Na základe ich životov a vlastných postojov k nim začne človek mnohé veci (hlavne ohľadom seba) prehodnocovať a vytvárať zaujímavé filozofické konštrukcie.

Dielo sa mi zapáčilo hneď, ako som schytila do rúk knihu a prečítala prvých pár slov/viet. Postupne som v tom videla viac, ako len kopu filozofovania alebo obyčajný príbeh. Malo to v sebe silu. Veľkú. Čím ďalej som sa dostávala, tým väčšmi som cítila jej intenzitu. Začala som premýšľať v diametrálne väčších rozmeroch a zároveň sa v mysli uberať aj inými smermi, ako kedykoľvek predtým.

Vrelo túto knihu odporúčam každému človeku bez jedinej výnimky. V závere pridávam citáciu z tejto knihy, ktorá ma zaujala a pokladám ju za viac než zmysluplnú:

,,Ach, keby tak všetci mohli poznať svoje vnútorné šialenstvo a žiť s ním! Bol by svet horší? Nie, ľudia by boli spravodlivejší a šťastnejší." (s. 127)

It's possible

Zimomravý vietor ma schladil viac, ako som bola doteraz. Spotené telo, vlhké vlasy, drsné reakcie pokúšajúce sa zakryť citlivú povahu. A v jednom momente to bolo preč.


Nevnímala som zježené chĺpky na mojom tele, ba ani tú zimu prenikajúcu ,,do špiku kostí". Nie z dôvodu chcenej ignorancie. Bohužiaľ. Bolo to kvôli tej mäteži myšlienok, pocitov. V hlave som mala ,,jediné" - som ten najhorší človek na svete. (Jasné, že nie som. To ale neznamená, že sa všetko rozuzlí.) V tej chvíli som to chcela počuť. A nielen počuť, aj cítiť. Vnímať všetkými možnými existujúcimi spôsobmi.

Nox et solitudo. A k tomu ja. Do tejto kompozície som pasovala a jednako som si to nechcela priznať - nechcela som, aby to tak bolo. Túžila som, aby ma niekto chytil, akoby ma šiel rozpučiť, a pritom to bolo len objatie. Nie preto, žeby som to potrebovala či chcela ja, ale preto lebo by to chcel On - ten niekto. Aby aj jemu aspoň na sekundu stačilo počúvať, ako nám stredavo bijú srdcia, čoraz rýchlejšie, až kým sa upokoja, vzájomne cítiť naše telá tlačiace sa oproti sebe; kým produkty ľudského myslenia ubziknú inam.

Ťažko povedať či ma tá tma sužovala alebo posilňovala. Takýto druh prostredia - tmavé nočné ticho, imponujúca vôňa ovzdušia - vie veľa vecí zlepšiť a zhoršiť, čo je super. Háčik je ale v tom, že priveľmi nekomplikovane a rýchlo - človek sa ani nenazdá a hneď sa nachádza v diametrálne inom ropoložení.

Ruku som náhodne obtrela o omietku domu. Sokel, drsný sokel vyblednutej borievkovej farby s akýmsi nevýrazným vzorom. Chcela som ,,to všetko" konečne dať zo seba von. Škrela som dlaňami do toho sokla a uvedomila som si, že to on mi do nich rýpe, nie ja do neho. Napriek tom som sa v tom vyžívala. Bolesť som necítila a to mi chýbalo. Prestala som.

Pritlačila som sa k tomu - mne sympatickému - soklu. Ani z neho sálajúci chlad som si nevšímala. Vari neoprávnene, no opierajúc sa o ten ,,obyčajný, studený múr" som cítila istotu. Azda je to nepochopiteľné, ale práve toto ma dojalo.


Došlo mi to. Nič nie je také zlé, ako sa zdá. Hlavne, ako sa zdá mne. Zo všetkých ,,zoznamov trápení" robím zamotané klbká, ktoré sa pri trochu rozumnej trpezlivosti dajú rozuzliť. Všetko sa dá do určitej miery napraviť. Aj dôsledky minulosti, aj človek. Teda aj moje trápenie. Záleží už len na tom, či chcem. Je to na mne. A ja chcem.

Nápomocné tulipány

Dnes je nádherný deň. Minimálne pre mňa a verím v to, že aj pre ďalšie milióny (alebo viac) ľudí. Celý deň som veselá, veselučká, preveselená. Teraz mi do podvedomia vhupla predstava povinností. Stojac o ich výborné pospĺňanie už do stredy sa ma to opäť zmocnilo. To nežiadané nežiadano - ponáranie sa do pesimistickej depresie.


Vojdem do izby, pohľad mi padne na zvädnuté, schnúce tri červené tulipány, ktoré sa vytŕčajú na mojom písacom stole už pomaly týždeň. ,,Uľútostila" som sa - rozhodla ich vyhodiť. Nevdojak jeden okvetný lupienok odpadol. Chytila som ho medzi palec a ukazovák a celú vázu aj s jej obsahom som niesla do kuchyne smerom ku košu.

Rozmyslela som si to - vetché kvety ostali situované na jedálenskom stole. Vyhodia sa zajtra. Veď aj Vincent van Gogh maľoval celkom suché (určite napoly plesnivé) slnečnice. Iste sa mu páčili. Je ťažké dávať na plátno čosi človeku nesympatické, neevokujúce v ňom akýkoľvek záujem. Nech sa teda navzdory tomuto zovňajšku niekto posnaží a nájde v nich krásu.

Vracala som sa chodbou späť, pozriem na zem - je tam lupeň. Idem ho vhodiť do tej vázy. Zas smerujem nazad. Opäť ,,pod nohami" okvetný lístok. Vydávam sa smerom k izbe - neuveríte mi - ďalší na zemi. Predchádzajúci proces zopakujem. Vojdem konečne do izby s myšlienkou, že sú už pohromade. Patria k sebe a sú spolu. (Napadlo ma, aká náhoda, že odpadli akurát štyri lupene. Je to moje ,,šťastné" číslo, pretože keď som mala štyri roky, raz som pekne napísala číslo štyri a bola som z toho minimálne pol roka až nezdravo natešená..:)


Tulipány môžu byť šťastné, že sú o deň dlhšie vystavené vo váze. Ak nie, minimálne tí ľudia, čo sa v nich pokúsia nájsť niečo výnimočné. Tým pomôžu nájsť kvetom uvedomenie svojej krásy. A čo my? Sú situácie (ako táto moja), keď nie je nik nablízku, aby mi podal pomocnú ruku. To som si myslela. Mýlila som sa. Sú tu a v mojich spomienkach ostanú tieto tulipány, vďaka ktorým som našla svoju veselosť.



Tento článok venujem každému, kto akurát nemá dobrú náladu, a hlavne Tebe (Ty vieš, že myslím Teba), pretože si ma prijmul vďaka svojej (a mojej) nálade toto napísať. A vôbec - venujte si ho sami sebe, kto len chcete. Len tak, pre Vašu veselosť. :))

Chcem o tom vedieť

Zobudila som sa akoby v inom svete. V tom mojom, no naplnenom zlom. Triasla som sa slabosťou vlastnej psychiky, ktorá mala telo plne vo svojej moci. Chcela som vstať, no darmo. SEBOU SOM BOLA NÁSILNE PRINÚTENÁ NEPOHNUTO OSTAŤ NA MIESTE A PODMANIŤ SA. Moja hmotná podstata ostala, duša sa ďaleko vzdialila - zaspala som.

Zobudila som sa. Akoby nie pri zmysloch. ,,Roztrasená, bezmocná". Chcela som nájsť voľajaké myšlienky. Nemohla som ich vyhrabať - tie včerajšie. Nechcela som. Tá rovnováha - keď nechcem, tak nie - ma príjemne zarazila. Prekonala som sa, vstala som. Už nie pridusene vetchá, ale s otvorenými očami. Silili ma, pripierali k ich zatvoreniu. Demonštračne som ich žiadosti nevyhovela bez nároku na skoré odvolanie.

Snažila som sa prinavrátiť všímavosť môjho vnímania. Šlo to pomaly so zádrheľmi, s mnohými zádrheľmi, nie však bezvýsledne. Nechcem, aby to bolo ešte niekedy inokedy ako včera. Nič som neurobila zle či chybne. Bolo to spôsobené len náhodnou náhlou zmenou citlivosti výdrže môjho metabolizmu. Žiadna súvislosť s akoukoľvek všeobecnosťou, čo by sa týkala viacerých, neexistuje. Nemohla som to vedieť, ba ani len predvídať. Neopila som sa, nenadrogovala, nevracala, ani nič podobné. ,,Obyčajný" skrat metabolizmu. (Nechcem konkretizovať.)

Umyla som si tvár, popritláčala na ňu uterák, pozrela do zrkadla. Na sekundičku sa zahľadela, sklopila zrak. (Takmer) celý deň bol predo mnou. Ruky schytili knihu. Jednu z tých, do ktorých keď sa človek začíta, nepotrebuje záložku - v priebehu kratučkej chvíle oduševneného ,,slintania" od nedočkavosti nalistuje tú správnu stranu a pohrúži sa do jej obsahu, vnorí do sveta medzi tým reálnym a svojím vlastným. Vzdialené myšlienky prúdili parabolickou rýchlosťou. Proces minimálne tak zložitý, ako Krebsov cyklus.

Zložila som knihu. Diferenciácia nových postojov ukončená. Myseľ jasná. Vzala som do rúk domodra sfarbenú fľašu natury a prehĺtala bezfarebnú kvapalinu. Počúvala som každý glg prenikajúci do útrob tela. Počúvala som tlkot srdca. Cítila som na jazyku jemnú sladkastú chuť. Číro - čistú chuť neovplyvnenú akýmisi bublinkami, aké majú tie sýtené. Voda z potoka chutí inak - je studená, chladí a zároveň osviežuje celé vnútro. Má to ale chybičku - v dnešných časoch to nie je ako z fľašky, kde si človek prečíta presné zloženie - nemôžeme si byť istí, čo všetko je v jej obsahu. Škoda.

Túto chvíľu som si naplno vychutnávala. Tlkot srdca zosilnel. Hruď sa mi mierne dvíhala a pomaličky klesala. Pokojne som zhlboka dýchala. Konečne som sa pousmiala. Veď ja žijem! Uvedomujem si to, nejde o tom pochybovať; dokážem k tomu priradiť právoplatne nevyčísliteľnú hodnotu. Nechcem to viac neprecítiť - chcem byť omamovaná citmi: radosťou, láskou, slzami, trápením; nie cigaretovým dymom alebo stopami alkoholu. CHCEM ŽIŤ A VEDIEŤ O TOM. Presne tak, ako teraz.

Monológový dialóg

V hlave sa mi búrlivo šklbajú myšlienky. Chcú voľnosť - okamžitú, bezstarostnú. Pocítiť tak následné natoľko intenzívne uvoľnenie mysle, že duša odtlačí vnímanie fyzického tela na ďalekééé vzdialenosti! Smola ľudskej podstaty bytia.

...

Odpudzovala si ten negatívny výsledok snaženia od seba.

/Áno./

Prikradol sa, poplietol ti hlávku.

/Áno./

Ľútosť nedostala priestor.

/Áno./

Navzdory a prieky všetkému sa ti do očí tlačili slzy.

/mlčanie/

A predsa si sa usmiala nad svojou zádumčivo - smutnou suchotou - dodala šťave vitamíny.

A predsa je tak; poznáš ma.

Ľutuješ?

Usmievavá tvár sa pokývala zboka nabok.

...

Túto, tú, onú či onakú smolu si kľudne pripustím. Kľudne s ňou budem kráčať ruka v ruke; aj do srdca si ju vpustím. Aj keď bude mať konvenčnú výplň nežiaducej nečistoty negativzmu do posledného miestečka jej ,,bezodného" obsahu. Minimálne pre ten pocit, že som sa jej zbavila a zatiaľ nemá odvahu priblížiť sa.

Ach, tak veľmi!

Brrr. Striasla som sa. Znova a zas. Odmietam pociťovať tú páliacu tekutinu - slzu. Odolávam násilím.

Čože tak depresívne? Premýšľam nad sebou dúfajúc v akceptáciu mňa druhými prostredníctvom pochopenia môjho ja.

Chcem sa právoplatne povzniesť. Nad to všetko. Ach, tak veľmi! Smiem?