Chcem o tom vedieť

Zobudila som sa akoby v inom svete. V tom mojom, no naplnenom zlom. Triasla som sa slabosťou vlastnej psychiky, ktorá mala telo plne vo svojej moci. Chcela som vstať, no darmo. SEBOU SOM BOLA NÁSILNE PRINÚTENÁ NEPOHNUTO OSTAŤ NA MIESTE A PODMANIŤ SA. Moja hmotná podstata ostala, duša sa ďaleko vzdialila - zaspala som.

Zobudila som sa. Akoby nie pri zmysloch. ,,Roztrasená, bezmocná". Chcela som nájsť voľajaké myšlienky. Nemohla som ich vyhrabať - tie včerajšie. Nechcela som. Tá rovnováha - keď nechcem, tak nie - ma príjemne zarazila. Prekonala som sa, vstala som. Už nie pridusene vetchá, ale s otvorenými očami. Silili ma, pripierali k ich zatvoreniu. Demonštračne som ich žiadosti nevyhovela bez nároku na skoré odvolanie.

Snažila som sa prinavrátiť všímavosť môjho vnímania. Šlo to pomaly so zádrheľmi, s mnohými zádrheľmi, nie však bezvýsledne. Nechcem, aby to bolo ešte niekedy inokedy ako včera. Nič som neurobila zle či chybne. Bolo to spôsobené len náhodnou náhlou zmenou citlivosti výdrže môjho metabolizmu. Žiadna súvislosť s akoukoľvek všeobecnosťou, čo by sa týkala viacerých, neexistuje. Nemohla som to vedieť, ba ani len predvídať. Neopila som sa, nenadrogovala, nevracala, ani nič podobné. ,,Obyčajný" skrat metabolizmu. (Nechcem konkretizovať.)

Umyla som si tvár, popritláčala na ňu uterák, pozrela do zrkadla. Na sekundičku sa zahľadela, sklopila zrak. (Takmer) celý deň bol predo mnou. Ruky schytili knihu. Jednu z tých, do ktorých keď sa človek začíta, nepotrebuje záložku - v priebehu kratučkej chvíle oduševneného ,,slintania" od nedočkavosti nalistuje tú správnu stranu a pohrúži sa do jej obsahu, vnorí do sveta medzi tým reálnym a svojím vlastným. Vzdialené myšlienky prúdili parabolickou rýchlosťou. Proces minimálne tak zložitý, ako Krebsov cyklus.

Zložila som knihu. Diferenciácia nových postojov ukončená. Myseľ jasná. Vzala som do rúk domodra sfarbenú fľašu natury a prehĺtala bezfarebnú kvapalinu. Počúvala som každý glg prenikajúci do útrob tela. Počúvala som tlkot srdca. Cítila som na jazyku jemnú sladkastú chuť. Číro - čistú chuť neovplyvnenú akýmisi bublinkami, aké majú tie sýtené. Voda z potoka chutí inak - je studená, chladí a zároveň osviežuje celé vnútro. Má to ale chybičku - v dnešných časoch to nie je ako z fľašky, kde si človek prečíta presné zloženie - nemôžeme si byť istí, čo všetko je v jej obsahu. Škoda.

Túto chvíľu som si naplno vychutnávala. Tlkot srdca zosilnel. Hruď sa mi mierne dvíhala a pomaličky klesala. Pokojne som zhlboka dýchala. Konečne som sa pousmiala. Veď ja žijem! Uvedomujem si to, nejde o tom pochybovať; dokážem k tomu priradiť právoplatne nevyčísliteľnú hodnotu. Nechcem to viac neprecítiť - chcem byť omamovaná citmi: radosťou, láskou, slzami, trápením; nie cigaretovým dymom alebo stopami alkoholu. CHCEM ŽIŤ A VEDIEŤ O TOM. Presne tak, ako teraz.