Friday, 20 April 2007
I. Skoncovať
Mám jednu kamarátku. Taký ten ,,najhorší kritický vek" - čosi medzi 15 a 18. Áno, veľa veci nebýva v živote podľa našich predstáv. Tobôž horší prípad - keď si to len namýšľame. Ale žeby to bolo až tak...zle? S viac než oľutovania hodnými dôsledkami?
Ich začiatok ťažko určiť presne. Zrkadlo býva kamarátom i nepriateľom - záleží od vnútorného postoja. Hádzať naň ,,kukuč", hoci aj pravidelne, nie je rozhodne ničím zlým. Ale s nechuťou? S hroznou nechuťou a vyhľadávaním nedostatku za nedostatkom, až sú v očiach toho človeka aj pekné veci/črty nepeknými? Vari je lepších aj následných sedem rokov smoly po rozbití zrkadla, len aby sme sa toho ,,zlozvyku" zbavili.
Nie je to ten typ človeka, čo si povie:,,Škoda tej perfektnej večere, veď čo je na tom, že je už jedenásť hodín v noci, zajtra sa budem kontrolovať viac a bude to ok." Skôr taký, že si dá do hlavy nezmysly, a aj ak je šanca, aby z nej vyfučali von, ostanú ešte dĺĺĺĺĺĺho zaryté hlboko v podvedomí. Tým sú podmienené všetky denné úkony, správanie. To okolie donekonečna znášať nebude.
Najprv to bolo len chcenie. Obyčajné chcenie byť zvonka iným človekom, na ktorého pohľad by dušičke lepšie vyhovoval. Časom vyhýbavosť sa jedlu prerástla v čosi skutočne maximálne nezdravo vyzerajúce, volajúce po chorobe. Iste, rodičia nie sú nevšímaví, snažili sa a snažia sa. No obrátiť psychiku naruby je ťažká vec, hlavne ak je daný človek proti.
Dobré duše kamáratske sa jej to snažili rozhovoriť. Trpezlivo. Ale čo z toho, keď si myslí, že len závidia ,,ideálny" zovňajšok?! To je ako byť v zlej situácii, pozerať na hodinky a čakať, že čas začne plynúť rýchlejšie, hneď bude po tom, spomienky ďaleko, ďaleko preč. On sa radšej začne vliecť - schválne.
Tí, ktorým sa ohľadom tohto otvorili oči neskôr, mali trpezlivo milé komentáre. Ostatní už ,,prišli o nervy"; len sa ,,zlostne", znechutene prizerali. Stále pre ňu našli slová, no ani zďaleka nie citlivé - práve naopak - podráždené, vecné, hnusné. Bohužiaľ, pravdivé do posledného písmena.
Časom už spolužiačky nemali ani zdržanlivé rady plné zhovievavosti, ani hnev, ale skôr odpor a k tomu aj vrcholnú nevšímavosť kombinovanú s opovrhovaním, bolo už všetko len horšie. Ťažko sa na niečo pozerá, keď sa ,,nedá" pomôcť. Nekompetentní - kamarátky, učiteľky - boli v nevedomosti ohľadne toho, čo sa dialo doma. Veď čo rodičia? Tí by to mali riešiť. Povrávalo sa, že voľajaká učiteľka zavolala jej rodine a vyhrešili ju, nech sa nestará. Nemyslím, že to bola pravda...
Všetci čakali, že to niekam čoskoro vyústi. Dlho, pridlho čakali. Žiadny zvrat neprichádzal. Za týždeň a pol zhodiť 8-10 kíl? A ďalej ďalšie kilogramy preč? Veď to by sa mal organizmus pomstiť. Sústredenosť už neklesala, už u nej jednoducho neexistovala. Nevnímala. Nerozmýšľala. V hlave mala len to, že je spokojná, a že si tú ,,spokojnosť" nemieni pokaziť tým, že by začala jesť. To dobré duše už nedokázali zakaždým počúvať. S kamarátstvom skoncovali. S čím skoncuje ona?!
Subscribe to:
Post Comments (Atom)
26 comments:
Tu pomôže už len psychológ, alebo psychiater.
Silviah, áno, ale rodičia ju nechcú posielať za psychológom a už vôbec nie za psychiatrom.
velmi tazko sa z podobnych veci dostava von, potrebna je pomoc zvonka. ak je este na strednej, urcite tam je skolsky psycholog. mozno skusit zacat tam.
Myslím, že je to tak, ako píše manon.
Manon & Silviah: Nikto sa do toho priveľmi nestará, pretože by sa mohli rodičia sťažovať. Školská psychologička na tej škole je. Ale kto za ňou pôjde? Každý čaká, že to rodičia dajú doporiadku. Možno dajú. Snažia sa. Ale pri pohľade na ich dcéru by som na ich mieste vyhľadala pomoc aj inde. Vidí sa mi, že sa to s ňou trochu zlepšilo, ale na vidličku si aj tak stále nenaberie viac ako dve zrnká ryže. To nepreháňam. Myslím, že doma ju trochu kŕmia, ale veľmi sa hádajú...
akoze kto za nou pojde? hocikto.. staci prist za hociktorym vyucujucim, ku ktoremu maju spoluziaci doveru, ten moze skocit za psychologickou a ta si zavola danu slecnu na pokec. je jednoduche davat ruky prec a vraviet, ze to je chyba rodicov, ale mal by sa najst aspon niekto, komu to nie je lahostajne. toto su osobne veci, viem a uvedomujem si to, ale este stale sa jej da pomoct. ak bude lezat na infuzkach, potom uz nepomoze ani psychiater.
Presne tak!
Si kamarátka, tak to riskni.
Manon, vyučujúci jej dohovárajú, lebo vidia, čo sa deje. Pýtajú sa žiakov či sa majú o ňu strachovať, či je to vážne. Niektorí učitelia o tom vedia tak, že si všimli. Iní tak, že za nimi prišla hŕstka spolužiakov a spolužiačok a zreferovali o zle vyzerajúcej situácii. Tak kto má posúdiť, nakoľko je to vážne, keď nikto nevie, čo sa deje u nich doma?
Teraz asi nie je najdôležitejšie, čo sa deje doma.
Silviah, vyučujúci sú informovaní. Jednou z vyučujúcich je aj výchovná poradkyňa/psychologička. Myslím, že tá o tom nevie. Ale pri tomto by mali konať tí učitelia, ktorí vedia, o čo ide. Nemôžem im radiť, čo s tým, keď do toho nikto z nás nevidí viac.
Je to stále o tom istom. Všetci vedia, dokonca aj tí kompetentní, ale každý čaká. Na čo?!!!
avanterrka, ak o tom nevie skolska pychologicka, treba jej to povedat. to je jedno, kolko inych o tom vie alebo nevie. mozno si kazdy vyucujuci vravi, ze ona je kompetentna, ona ma riesit. ale ked o tom nevie, tak nema co riesit. treba ist za nou a vysvetlit jej, ako sa vec ma. ona na zaklade rozhovoru s dotycnou potom moze zalarmovat rodicov.
asi budem teraz velmi velmi zla, ale musim to napisat. to dievca ma ocividne obrovsky problem, moze ho to stat minimalne psychicku rovnovahu, no moze to skoncit aj smrtou. nebola by prva ani posledna. velmi sa mi nepaci postoj : kamaratky skusali dohovarat, vyskusali to a to a nepomohlo, stratili nervy a nechali ju tak.
ja viem, stredna skola - iny svet. ale toto nie je hra o fazulky, ak ma baba vazne taketo psychicke problemy, treba urobit hocico aby sa jej pomohlo. aj za cenu, ze ju dotlacia k tej psychologicke, aj za cenu vysvetlenia celej situacie triednemu ucitelovi, komukolvek. treba apelovat, treba skusat. ak jednemu to bude lahostajne, treba ist za druhym. ak su tie dievcata naozaj kamaratky, mali by pochopit ze baba ma dost problemov sama so sebou a nie byt mila este aj na ne. a za ziadnych okolnosti to netreba "nechavat tak" a cakat. vies si predstavit ten pocit, zeby sa naozaj dostala na JIS-ku a nedajboze zomrela. otriaslo by to vsetkymi. mozno by vysvitlo, ze ti naozaj kompetentni o tom vobec nevedeli a pritom stacilo tak malo - len nezatvarat oci a nehadzat to na inych. ja osobne by som radsej prezila, zeby sa na mna nahnevala a nebavila sa so mnou keby to znamenalo, ze som jej mozno zachranila zivot.
Manon, ja som sa s kompetentnými rozprávala. Ak to bude takto pokračovať, sú medzi nimi takí, ktorí zakročia. Čo sa týka vety, ktorá sa ti nepáči: Vždy som si myslela, že v takýchto prípadoch je to najhoršie dištancovať sa od toho. Napriek tomu sa tak stalo. Očividne ju to ale mrzelo, lebo o dva dni prišla, že začne jesť, len nech... Dobre, kamarátky už sme. Aj jesť začala. Ale to je MÁLO, koľko je. Dve poloprázdne vidličky ryže a dokopy maximálne štyri lyžice polievky, čo je to za obed?! Je fakt, že veľa pije. Veľmi veľa. HCl v žalúdku robí svoje, musí to niečím riediť. Býva hladná, býva jej zle... Hej, vyzerá to s ňou lepšie. Či sa z toho vylíže, to je skutočne vari rovnako otázne ako predtým, keď ,,kamošky nemala".
Zbytocne debaty, treba rovno ku psychologicke, pripadne ku psychiatrovi, pretoze ked dojde ku rozvratu vnutorneho prostredia, nebude uz co riesit ... Podla toho, co pises, vyzera to na anorexiu menthalis, pripadne bulimiu a to je normalne diagnoza, ktora sa ma liecit.
avi - ja som nepovedala, ze sa mi nepacila nejaka veta. mne sa nepaci celkovy postoj. sediet, cakat, vyckavat. prepac, ale tato tema sa ma fakt bytostne dotyka, neviem prekusnut takyto alibizmus. porucha prijimania stravy je psychicka. to znamena ze postupne narusa celu jej psychicku rovnovahu, myslenie, vsetko. netreba si mysliet, ze sa z toho dostane "nejakym zazrakom", alebo dokonca "ona sama". NEDOSTANE. SAMA TO NEZVLADNE. tu treba odbornu pomoc. ak su lahostajni rodicia a ona este nema 18, treba alarmovat skolskeho psychologa, ten vec postupi dalej. uz neviem ako inak to napisat.
terri sama jej nepomozes a dohovaranie od teba tiez nie. toto je vec, ktora uz vyzaduje odborny zasah.
Pustovníčka: Liečiť by sa mala určite. Či je to anorexia alebo bulimia ťažko povedať, skôr tá anorexia, ale vraj chodí vracať, keď ju rodičia nútia jesť. Možno nie. Ona až priveľmi mlčí... Chcelo by to dakoho, ale ona nechce. Nič nechce, len to, aby bolo všetko tak, ako teraz. Ťažko si to viem predstaviť, ale ako rodič násilím ťahať dieťa k psychiatrovi.. Už len na ich vlastnú psychiku to musí byť hrozný nátlak, že má ich dcéra v hlave také bláznovstvo.
pripájam sa k manon - je potrebná odborná pomoc
ale aventerka má pravdu v tom, že s vyšetrením musí súhlasiť - ťažká situácia
Manon, filozofka, v tej vete je obsiahnutý postoj. Viem, že sama to určite nezvládne, že ani ja jej nepomôžem. Aj by som mohla, ale nebudem sa vydávať za psychologičku, keď to pokazí nielen jej vzťah ku mne, ale aj môj vzťah k nej, a okrem toho by jej to možno aj tak nepomôže.
Som presvedčená, že rodičia v priebehu týždňa niečo spravia, ak by sa nič nezmenilo. Lenže ja neviem, ako na tom je. Každá chvíľa a každé slovo je faktom opisujúcim jej situáciu. Od piatku som ju nevidela. Netuším, ako to posudzovať. Preto sa s tým ,,nič nerobí".
Podobne nieco som videla.Suhlasim s Ave, ze je to predovsetkym zalezitost rodicov,oni su zakonni zastupcovia, kym dievca nie je dospele.Ale triedn/y/a by mala s nimi spolupracovat, pozvat ich na pohovor s onou psychologickou, aby si vyjasnili rizika neliecenia.Sice o mentalnej anorexii sa dnes uz pise a filmuje na kazdom kroku, ale neprijemnym temam sa ludia zvyknu vyhnut, ignoruju.Neviem, aki su to rodicia, takze treba im vysvetlit, treba ich dotlacit.Zas ta hovadina,ze ak niekto ma do cinenia s psychiatrom, je to hanba, bilag! Katastrofa tak uvazovat.Dievcine nevysvetlujte vy baby, treba na to specialistov.Len treba suhlas tych rodicov, kym nie je neskoro.ide jej o zivot. Skola do toho ma co povedat.Aspon by mala katalyzovat ten styk s psychologom, resp. skor s psychiatrom.
Sasanka: Triedna/y nie je. A nebude. Až budúci rok. Toto nemôžem komentovať, prečo... Inak by sa určite už niečo bolo spravilo.
Poznam. velmi, velmi doverne...
Problem c. 1 je ten, ze ak ona sama nechce, ak ke presvedcena, ze jej stav je spravny a chudnut jej vyhovuje, nezlomi ju nic. Bude to rbit dalej, bude klamat, vymyslat, presviedcat vsetkych okolo, ze je ok.
problem c. 2: zohnat psychologa nie je problem. Zohnat dobreho psychologa uz trosku ano ale aj to sa da. Problem je, ze odbornici na PPP su vycsinou sukromni odbornici a za sedenie (hodinove) sa plati niekolko stovak. Ak jej rodicia odmietnu liecbu zaplatit (cim svoje dieta velmi nepodrzia, samozrejme) a ak sa za psychiatra alebo psychologa svojej dcery budu hanbit, je zle...
Problem c. 3: Neda sa to vyliecit za tyzden ani za mesiac. Aj rok je malo...Telo sa dostane do poriadku skor ako hlava a to je obcas pre okolie klamlive. Manzel ani netusil, ze som blbla aj po svadbe. Netusil o prehanadlach a mojej zavislosti na nich. Bola som odbornik na klamstva...Trvalo to velmi dlho, kym som prehodila vyhybku v hlave a skusala som to na niekolko pokusov. Asi tak tisic...
Co poradit?
Rodicia nikdy nie su tie osoby, ktore pomozu babe s PPP. Skor naopak, tam niekde, pri nich a v detstve ma to dievca vacsinou nejaku boliestku. Ako je to u tej Tvojej, netusim a mozno ani ona sama netusi. Preto ten odbornik. Nevyhnutny...
Moze to byt kamaratka, clovek, ktory nebude pri nej sediet a revat nad nou, clovek, z ktoreho ide vnutorna sila. Staci jemne naznacit strach o nu, obavy o jej zdravie, zivot a poskytnut navrhy na riesenie. Mozno je fajn dopredu sa poradit s odbornikom, ako na nu. Ale nikdy nie zastrasovanim, krikom a placom.
Nieco v zmysle: Ok, bojim sa o Teba lebo mi na Tebe strasne zalezi ale ak mi nepomozes a nic preto neurobis, nie je v mojich silach odvratit to najhorsie...
Pobyt na psychiatrii pomoze v pripade, ze telo uz neposlucha. Ze je fyzicky na dne a zlyhavaju organy. polezat, nakopnut sa, dat sa troschu dokopy a prec. A potom - intenzivna, odborna, pravidelna psychoterapia - ambulantne u odbornika. A dlhodobo...
Drzim vsetky palce!
Lotka, ďakujem Ti za komentár. Toľko si napísala, že mám z toho v hlave viac - menej jasno. Až s ňou budem, uvidím čo a ako. Ešte raz veľmi pekne ďakujem.
ave:
gabina.w@gmail.com
(ak budes mat pocit...)
chcem ti len vyjadrit svoju podporu a nadej, že sa podari jej pomoct; drz sa aj ty :) bud jej oporou
Lotka: ďakujem..
Motýlik: ďakujem.. dosť sa obávam. (vraj) dnes neprišla do školy. nikto nič nevie.
Post a Comment