Ďalší pohľad na ňu. Priamo na ňu. Zachytila ho. A potom ešte desiatky ďalších. Postupne to prestávalo byť hnusné škúlenie a šepkanie si takých vecí, ktoré by človek nedokázal počúvať ani sekundu. Všetci sa dívali. Vraj ide odpovedať. To sa hladujúci človek, ktorý má v žalúdku maximálne minerálku alebo čaj bez štipky cukru, môže vedieť sústrediť natoľko, aby sa dobrovoľne naučil niekoľko strán vecí, ktoré pán minister ,,pokladá za vhodné", aby boli vtesnané do hláv, a ešte o tom aj rozprávať na známku? Dilema. Preto boli kukadlá zakaždým na nej.
Jednotka. Nie geniálna jednotka, ale zaslúžená. Žeby rodičia urobili prevrat? Alebo ju osvietil Duch Svätý? Alebo...? Nikomu žiadna možnosť nepasovala. Zopár uštipačných šepotavých hlasov sa ozvalo, ale potom prišla ignorancia. Dá sa povedať, že bolo všetko super. Smerovalo k lepšiemu. Určite. Veď každý má iné problémy, aspoň pre tentokrát jeden ,,z nich" zišiel z mysle.
Bledá tvárička jej ostala, no tú má ona stále - normálka. Výraz ,,mŕtvoly" bol preč. Čo sa jej prejavu týka, akoby bola týždeň mimo ostatných; o ničom nevedela.
-Rodičovské? Triedna je preč? ...
Konečne bola prítomná aj duchom. Nie žeby nám odľahlo, ale boli sme radi. Niektorí ,,neprajníci" sa tomu smiali. Vraj blázon ostáva bláznom. Ale hádam to nebolo nič viac, než hlúpe rečičky.
Piatok. Víkend. Konečne. Všetci na to čakali. Človek sa naň častokrát teší viac, ako na letné prázdniny. (Za predpokladu, že skúšky sú už urobené, teda z nich aj niečo bude, poprípade nehrozia reparáty...) Každý sa staral o seba. Čas ubehol. Zas pondelok. Opäť vstávačka a ďalšie stresy. Všade ľudia dobiehali zaspatí, na poslednú chvíľu.
Po niekoľkých hodinách sa niekto spýtal, kde je ona. Nikde. Vtedy celej mase došlo, že v škole nie je. Učitelia čudne gánili, keď zapisovali chýbajúcich.
-Vie niekto čo je s ňou? - pýtali sa ustarostene.
Nikto nič nevedel. Cynizmu jej meno veru neuniklo.
-Chorá hlava, už je iste niekde v hrobe.
-Možno sa rodičia ,,spamätali" a šli s ňou za niekým...
-Jej rodičia??? Pochybujem.
-Ha, asi už leží v nemocnice s infúziou.
-Nulu zo seba spravila. Ako to len človek môže?? No ako? - ľútostivé slzy na krajíčku.
Ďalej len mlčanie v zhone. Možno nie celkom ticho, ale žiadny vreskot s deptajúcimi poznámkami na jej adresu. Nekonečný deň. Ťiahol sa a tiahol, vliekol, pomaly, hnusne pomaly. Toto zmarilo záväzné víkendové plánovačky dovlieknuť ju nevedomky za ,,výchovnou poradkyňou". Keď som si to uvedomila, zavolala som jej. Zvonilo. Raz, dvakrát, trikrát, veľakrát. Čakala som. Trpezlivo. Nedvihla.
Nasledujúci deň každý predpokladal, že bude zurück, hoci si, ako obvykle, ,,užije" trojhodinovku nemčiny v podobe viac - než - maximálnej - neprítomnej - ignorancie. Neprišla. Prevládal názor, že nemčinu okašľala. Ale tak to nebolo. Nedostavila sa ani na nasledujúce hodiny. Vyučujúci krútili hlavami a snažili sa nedávať najavo, že aspoň pár sekúnd sú myšlienkami pri nej. Keine Ahnung, wo sie sein könnte.
Nedalo mi to, vytočila som jej číslo. Zaskočilo ma, že zdvihla takmer okamžite, nie však natoľko, aby som stratila hlas. Ten jej znel hrozne. Ubolene, zničene, choro. Moje myšlieky trafili guľku do jamôčky. Vraj má angínu. Možno by som jej neverila, ale ten hlas o niečom svedčí. Cíti sa ,,dobre". Do školy pôjde asi budúci týždeň. Bolí ju hrdlo. Má ho zapálené. Chúďa. S takou imunitou angína! Snáď sa tým prehryzie rýchlo a bez následkov.
Vidím v tom nádej, že ona otvorí oči a uvedomí sa, začne skutočne chcieť túžiť po zmene, aby bola ,,normálna"; teraz rodičia určite niečo urobia - veď je chorá. Možno je moja viera zbytočná, ale pomáha mi. Jej naj kamarátkam zas helfuje skutočnosť, že je nažive, ide ,,len" o angínu, má šancu sa z toho akosi vyhrabať, hoci sa v jame, ktorú si vykopala, prepadla hlbšie. Všetci žijeme v nádeji - ktorá nie je slepá - že nie prihlboko.
17 comments:
ehm.. a robi aj niekto pre nu nieco? alebo len dufate, ze jama neni prihlboka?
Revo, momentálne viac nemôžem. Nepôjdem ju prepadnúť do drobného bytu, keď je chorá. To sa o ňu rodičia postarajú. Nevidela som ju už niekoľko dní. Až vyjde z najhoršieho, teda bude schopná s tým hrdlom rozprávať, začnem to riešiť. Len dúfať určite nebudem.
aj mňa napadlo niečo podobné , nebude to také jednoduché...
potrebuje pomoc!
Máš pravdu, Femma, viem, že pomoc potrebuje. Ale za týchto okolností a mojich osobných problémov to momentálne nie je možné. Až jej choroba trochu poľaví... Len nerozumiem, prečo jej nikto nezavolal. Prečo len a akurát ja...
lebo si dospelejsia ako ostatni.. prebohaaaa.. tak o tom nepis a konaj!!!
Nevidím v tom veľký rozdiel. Toto vyznieva hrozne. Akoby som nič nerobila. Veď aj nič nerobím. Niečo na tom bude, že radšej sa zaoberám problémami iných, ako svojimi, a potom sa môžem zosypať. Sľubujem, že sa do toho budem starať. Do tej miery, ako to dokážem...
terka.. a skus miesto formy rozmyslat nad obsahom :) to je moja dnesna rada
život píše aj takéto príbehy. Všímam si aj to, ako je to napísané, zvláštne, pútavo..
Revo: Som myslela, že to nenapíšeš. Ale už keď som písala, došlo mi to, že by som mala..čo hovoríš. :) Ale netušíš, kde je v tom všetkom zádrheľ...
Wabt: Ďakujem. Ale radšej som to napísala takto, ako by som písala bez ,,nádejného" záveru. Neklaďte mi to za vinu. Je mi to ťažké, pozerať sa, premýšľať, riešiť, konať. Potrebovala som dodať nádej...
nemozes toho vela urobit, su za nu zodpovedni rodicia.
Felisia: isté hranice tam sú. nemôžem sa len prizerať, ale nemôžem to prešvihnúť. bolo by to len horšie. ďakujem.. vieš, je mi to ťažké posudzvať, byť si istá. rada prečítam pohľady iných, dám to dokopy. potom je to pre mňa jednoduchšie a aj pre ňu samotnú lepšie.
aventerra, hovorí sa, že nádej zomiera posledná..
Vyliečiť choré telo je niekedy omnoho jednoduchšie ako vyliečiť chorú myseľ.
Nechcem byť pesimistom, ale veľkú šancu na nejakú úspešnú akciu z tvojej strany tomu nedávam. Ale držím palce, samozrejme
ja som mala kamaratku s velkym psychickym problemom. pokusala som sa jej pomoct niekolkokrat. bohuzial bezvysledne. iba to deptalo aj mna.
ked jej nepomozu najblizsi, ty tazko nieco zmozes. :-(((
Gem: Súhlasím s Tebou. Ale nechcem sa zas tomu problému vyhýbať. Asi jej zavolám aj dnes, ako sa cíti.
Felisia: Ja sama som mala psychické problémy. Mnohé. Jeden veľký. Trvalo mi to dva roky, kým som sa z toho sama postupne vyvliekla. Veľmi som sa potom zmenila. Chcela by som jej pomôcť, ale to by mal človek, ktorý je buď úplne nestranný, alebo kto má ku nej maximálne blízko. Ja nie som ani jedno z toho. Verím, že sa to dobre skončí, lebo potrebujem mať v hlave nádej. Inak by som ťažko znášala, že sa toto deje okolo mňa.
ave: nič nemusíš...
Húdli do mňa minimálne desiati najbližší a ďalší desiati vzdialenejší. Mama podobrotky aj po zlotky. Psychiatria a infúzky, primár sa vyhrážal, že ak nepriberiem 6 kg, nepustí ma domov. Mesiach v blázninci a všetci sa snažili, len ja nie. Otec plakal, zo mňa, bál sa o mňa. Všetci chceli, vybavovali, skákali, ponúkali, telefonovali - a ja som sa vyhladovala takmer na smrť. Vyhovovalo mi to, chcela som tak žiť a bola som schopná kvôli tomu klamať, podvádzať, všetko...
Až sa na mňa vykašľali, občas padla otázka, ako sa mám ale asi to muselo dospieť do štádia, kedy som si uvedomila, že ak na tom nezamakám sama, že si môžem rovno kupovať truhlu a miesto na cintoríne.
Máš svoje vlastné zdravie, svoj vlastný život a si zodpovedná len zaň. Rovnako, ako ona...Môžeš jej dať najavo záujem, môžeš sa s ňou veľa, veľa rozprávať. Ale viac nie si povinná urobiť vôbec nič...
Lotka, ťažko sa mi s ňou rozpráva. Viem byť trpezlivá pokiaľ viem, že to bude mať úžitok. Aj pri nej. Ale keď na ňu pozriem a zdá sa, že nevníma ani jedno slovo. Iste, nemôžem vedieť či počúva, no asi to púšťa jedným uchom dnu a druhým von. Mne to vadí, lebo na týchto základoch je vystavaná moja podstata. Viem, že je to nekonečne ťažké pre ňu samotnú a hádam ešte viac pre jej najbližších, ale riešiť niečo tak, aby chcela ona, vyzerá byť aspoň zatiaľ absolútne nemožné. Ďakujem za rady. Teraz mi to na pár dní už vyšlo všetko z hlavy, lebo som nebola doma, no až s ňou budem zas - aspoň dúfam, že jej je už lepšie - pokúsim sa nad tým zamyslieť ešte raz a možno ešte raz a uvidím.
Post a Comment