Nech vydrží!

Dnes som mala taký zvláštny deň. Okolo tej jednej ráno som odoslala mail, pričom sa ani nepamätám na jeho obsah. Niet dôvodu mať veľké očakávania, pokiaľ ide o niečo urobené v takom čase. Každopádne, neľahla som do postele s kruhmi pod očami, ,,nepostrádateľnou" únavou a levím zívaním. Zaspala som nadšene, veselo, energicky. Oddych sa vyplatil.


Ráno som vstala s tým, že už o hodinu mám byť u zubára. To ,,povzbudí". Divte sa - tá radosť mi ostala. Tou povinnou preventívnou prehliadkou to teda nebolo, pretože moje ,,tesáky" momentálne nie sú v práve úžasnej forme. Bolo to mnou samotnou a... taktiež počasím.

Slnko sa na mňa usmialo, ja som mu to opätovala. Vtedy som si povedala, že hoci toto zvyknem robiť bežne, dnešný deň bude predsa čímsi iný - nenájde sa ani jeden okamih, kedy by som nebola taká, ako toto ranné slniečko. :) Každému venujem môj úsmev a s ním dobrú náladu. Pripadalo mi to jednoduché, čo teda nebolo, no zvládla som to jednoducho.

Zubár bol unavený, nevedel sa dočkať zajtrajšej dovolenky. Už aby bol v Tatrách, zalyžoval si, ešte kým je sezóna a s ňou aj sneh. Len čo som s ním však prehodila zopár slov, začal jasať pôžitkom. Takým žiarivým, že bolo nemožné nepovšimnúť si to. Všetky tie ,,vŕtavé, sacie" a podobné procedúry prebehli viac - menej hladko. Uff, super, nie? :) Pravdupovediac, až tak dokonalo nie - zopár detailov mi teda na oči vyhodil, ale nič svetaborné, zúbky budú ok.


S podobným nasadením som obohatila o úsmev aj predavačku v kníhkupectve, voľajakú študentku pohybujúcu sa v priestoroch lekárskej fakulty, všetkých ostatných, ktorí mi len skrížili cestu, a hlavne - moju rodinu. Idem spinkať opäť natešená, radostiplná. Na podobnej báze ,,usmievavosti" by mohol fungovať aj nasledujúci deň, čo poviete? Nech to vydrží!

II. Nájde si ťa, nech si kdekoľvek

Vyšla von. Ofúkal ju vietor. Vlažný, vítajúci jej vial do vlasov. Zaklipkala očami, lebo žiara slnka ju oslepovala. Do pľúc pomaly prúdil čerstvý vzduch. Vďačne uvítala tú neprekonateľnú radosť, ktorá ju prišla navštíviť, a v duchu si povedala, nech neodchádza.

Poznáte ten pocit, keď chcete zavrieť oči, roztiahnuť ruky a máte pocit, že už už sa voľakde vysoko vznášate? Tak sa dnes ráno cítila. Nie, to neznamená, že musí byť všetko dokonalé - to nebude hádam nikdy. Stačí cítiť radosť, byť spokojný vo všeobecnosti. Mať kľud v duši, pokoj v rodine. Tieto veci sú vzájomne prepojené. Akokoľvek zložito to však môže znieť, vôbec to nie je ťažké dosiahnuť.

Chcela tú radosť niekomu podarovať - len tak, nezištne. Venovať úsmev, zopár milých slov.

-Možno by som sa nad tým nemala toľko zamýšľať - pomyslela si.

Rozhodla sa mavštíviť starú mamu. Dávno ju už nevidela. Iste na ňu veľakrát myslela, modlila sa za ňu, hlavne kým mala skúškové - prítomnosť vnučky jej určite skrášli deň.

Vlasta nemala súrodencov. Napriek tomu sa životom nebrodila sama - po boku jej stála rodina, Martina a Tomáš. Bol od nej o päť rokov starší - verný kamarát už od detstva. Momentálne študoval v Brne. Už sa roky nevideli. Mali na seba kontakt, ale popri štúdiu a vôbec každodennom rušnom živote akosi nenašli spoločnú chvíľu.


Stará mama bývala v inej časti Bratislavy, takže chvíľu trvalo, kým sa tam dostala. Zaklopala na dvere a o chvíľu už obe sedeli v mäkkých kreslách.

-Dáš si čaj?

-Aký máš?

-Ovocný, čierny, zelený...

-Zelený? Earl Grey?

-Áno, ten mám. Myslela som, že budeš chcieť ten. S citrónom? S medom či cukrom?

-S citrónom. Bez medu a bez cukru.

-Odkedy si nesladíš čaj? Veď si mala sladké odjakživa najradšej.

-To mi ostalo aj dodnes, - usmialo sa vnúča - len čaj akosi nesladím. Dochutený medom či cukom mi pripadá byť neoriginálny.

-Neoriginálny? Také nezmysly. Med je zdravý, ja si ním sladím čaj odjakživa. Za ten čas sa predsa svet nezmenil, čo ti to moja zlatá vošlo do hlavy?

-Svet sa možno nezmenil, ale ľudia sú iní. - vzdychla si Vlastička. -Ale to nemá s čajom asi nič.

-Ani ľudia sa nezmenili, netáraj. - prevrátila babka očami - veď ty si nikdy netárala. Sleduj si myšlienky, keď ich pretváraš na slová. Ľudia, čo sú ohľadom toho nedbanliví, tých veru život častokrát pritlačí o studenú zem. Aj potom sa máloktorí uvedomia.

Vedela to. Vedela to všetko odmalička. Vždy jej to rodina vštepovala do hlavy. Ale to je darmo. Okrem toho, niekedy sa nedá posúdiť, kto má pravdu.

-No, áno. Mohla som sa vyjadriť ináč, použiť iné slová...

-A čo, nejakého krásavca si si už našla? - vyzvedala stará mama. - Veď hovor, čože taká odmlka?

-Len som sa zamyslela. Nie, nenašla. Zatiaľ...

-Ale vyhliadla, čo? Aký je? Je z dobrej rodiny? - skočila jej opäť do reči.

-Zatiaľ som si žiadneho nenašla, ani len nevyhliadla.

-Možno robíš chybu v komunikácii. - s nechcene prezieravou vážnosťou podotkla babička.

-Pripúšťam, občas to tak byť môže. Alebo je chyba v niečom inom.

-Hlavne ju hľadaj v sebe, nie v druhých, drahá.

V druhých ju teda určite nehľadala, aj keby tam bola.

-Ďakujem za radu. Hádam aj pomôže. - povedala vnučka bez štipky uštipačnosti či irónie, s ktorou tichý súboj našťastie vyhrala.

-Veď čoby nepomohla, všetko určitým spôsobom pomôže. Pravda, niečo k zlu, ale aj to je relatívne. Ozaj, a čo rodičia? Odkedy s nimi nebývaš, určite sa sa im cnie. Kedy si s nimi vôbec bola naposledy?

Ozvali sa výčitky. Doteraz ich vari podvedomie skrývalo, nepúšťalo na svetlo sveta, no razom sa to zmenilo. Rodičia žili v Košiciach. Ona sa rozhodla študovať v Bratislave. Chcela sa stať samostatnou, spoľahlivou, uvedomelou osobou. Mohla bývať so starou mamou, ale tá už mala svoje roky, ona veru čas nemala, musela sa veľa učiť, takto mali obe súkromie. Navzdory jej túžbe nájsť svoje miesto na svete, v živote, rodina chýba a to všetkým zatrasie. Vedela, že stojí za ňou, no aj tak. Chýba. Bola to vari jej chyba? Radšej sa tie myšlienky snažila vymietnuť z hlavy. Len tá ,,metla" bola akási nešikovná, nepraktická.

-Pred mesiacom...? - nepamätala sa presne.

-To sa ma pýtaš? Ja to mám vedieť? Voláš im vôbec?

-Pravdaže volám. Cnie sa im. Pred pár dňami som volala s mamou. Aj sestra Veronika bola na telefóne. Vraj dostala jednotku z prírodopisu. Bola veľmi šťastná, a jednako naplnená nešťastím. Kvôli mne. Aspoň si myslím. Pôjdem ich navštíviť, až sa bude dať.

-Nájdi si k tomu sama príležitosť, keď sa nenájde sama. Určite by sa potešili.

-Veru, už čoskoro sa chystám. Je dosť hodín, rada by som ešte ostala, ale je načase ísť. Maj sa. Ľúbim ťa.

Objali sa.

-Ja teba tiež srdiečko. Príď aj nabudúce narušiť tú moju stálu samotu.

-Prídem, sľubujem.

Rozlúčka. Rýchla. Zbehla po schodoch na ulicu a myšlienky jej opäť utekali kade - tade neuveriteľnou rýchlosťou.

-Ono je to určitým spôsobom umenie, keď vie človek pokojne reagovať aj na rýpačské, vyrýpavé poznámky. Nie vždy za to tí ľudia môžu. Aj tak - musí to tak byť? Vari ani nemusí, ale je. To nezmením. Mala by som sa tým prestať zaoberať. - pomyslela si Vlasta.


Odomkla dvere, zavrela a zvalila sa na posteľ. Nechala všetko plynúť a zaspala.


Vytrhla sa zo spánku. Vonku už bola tma. Bola mierne dezorientovaná a pohľadom tápala v tme. Našla kabelku. Sama nevedela prečo, vytiahla mobil. Klávesnica odblokovaná. Chvíľu hľadela na obrazovku a vzápätí sa jej rýchlo a neočakávane rozbúchalo srdce.

Musí von!

Niečo na mňa lezie. Už dosť dlho. Umára moje psychické ja. Lenivosť.


Ako sa pozbierať? Škoda, že už nemám také chutné štyri rôčky, to by mi niekto dospelý povedal: wake up and do something! Každopádne myslím, že teraz by som taký rešpekt nemala. Aby nedošlo k omylu - rešpekt voči sebe. Nikomu inému toto nevadí, len mne, a očividne nie dostatočne. Keby áno, to by som s tým niečo spravila.

O čo ide? Ja nemávam okamihy typu: všetko mi je jedno alebo nudím sa ako udupaná pôda. Ja žiarim životom. To neznamená, že len úsmevom, radosťou - aj slzami sa dá žiariť. Ak mám také tie chvíle lenivé, aj tak niečo pracné alebo menej pracné robím, takže to na prvý, druhý alebo stý pohľad to vôbec nevyzerá na to, ako to je. A zádrheľ? Uhádli ste - teraz to tak vyzerá.

Na čo to má dopad? Ako som spomínala, na moju psychiku, na nič iné. Viem, to znie ešte ako celkom dobrý prípad, veď čo keby to ovplyvňovalo aj moje okolie, čo keby dokonca intenzívne? Paradoxne by som povedala - toto je to najhoršie. Moja psychika ovplyvňuje mňa samotnú - moje konania. Od mojich činov zas závisí všeličo vôkol mňa; našťastie len sčasti. Nič zlé sa nedeje. Aby to však nebolo v budúcnosti inak, bolo by načase to zmeniť.


Otváram balkónové dvere, vytrepem sa von. Oveje ma chladivý vzduch, ktorý sa tlačí pod moje šaty. Idem toto všetko majstrovsky ukončiť navarením majstrovskej večere. Mávam lenivosti na rozlúčku. Úsmev cez celú tvár - energia musí von!

I. Bude ma milovať, skutočne milovať?

Bolo piatkové popoludnie. Konečne. Čakala naň celý týždeň. Nie žeby sa malo diať niečo zvláštne, to nie. Ale od pondelka po piatok každý deň vstávačka do školy alebo hora učenia, únava, strašná únava, a človek to len tak nenapraví. Pri štúdiu medicíny na výber síce nemá, ale keď aj tá bratislavská mestská hromadná doprava je taká... Chce to pár dní vnútorného kľudu a vyrovnanosti. Ani len to však úplne nezaručuje splnenie svojho cieľa.

Vlasta nebola ten typ človeka, ktorého vyčerpanosť zlomí, padne na posteľ a spí a spí; nič nevníma. Stmievalo sa pomaly, bola by škoda nevyužiť pekný piatkový večer. Obloha síce jasná nebola, pokrývalo ju veľké množstvo hustých mrakov, no čo na tom, nie je na dedine, študuje v meste, voľajakým nebom sa toľko zaoberať nebude. Centrum je plné podnikov, ktoré sa práve o takomto čase otvárajú. Potom tam dôjde hŕstka ľudí, pokecá si, niečo vypije, a okolo tej desiatej je to tam už poriadne nabité.

Sadla si na posteľ, unavene si zobula topánky s vysokým podpätkom z unavených chodidiel. Vyzliekla si kostým a zahľadela sa do zrkadla. Vyzerala dobre. Dlhé gaštanové vlasy, jemná pokožka, mäkký pohľad hnedých očí, ktoré túžili po oddychu. Privrela ich. Počúvala ticho. Otvorila, odvrátila zrak od zrkadla, zašla do kúpelňe, umyla si tvár. Urobila tenké súmerné čiary hnedou ceruzkou okolo spodnej časti očí. Tá linka robila svoje - zvýrazňovala čosi, čo vyžarovalo z jej tváre. Na pery dala balzám a priesvitný lesk, našpúlila ich, usmiala sa.

Vošla späť do svojej izby, otvorila skriňu a rozmýšľala, čo si dá na seba. Dospela k záveru, že radšej o tom priveľmi uvažovať nebude. Natiahla na seba trochu tesné rifle, ktoré ale pekne lemovali jej oblé boky, a tenký sveter. Ten nosila veľmi rada. Nešlo len o materiál. Dostala ho na narodeniny od mamy. Vyzeral obyčajne, ale každý si už na prvý pohľad všimol, že k nej akosi priveľmi pasuje, akoby mal akýsi transcendentálny význam. Asi ho nemal, ale cítila sa v ňom pohodlne, to stačilo. Chvíľu sa ešte venovala tým bežným detailom pred zrkadlom - dopasovať náušnice, náhrdelník, voňavku; potom sa vybrala do mesta.


Dohodla sa s kamarátkou Martinou, že sa stretnú. Aby sa trochu porozprávali. Deň predtým sa stretli v kostole, ale tam sa toho medzi sebou veľa nenahovorí. Teraz sedeli nad konvicou jazmínového čaju. Reč spadla na dátum, pretože devätnásty február - vtedy má Vlasta meniny. Martina o tom nevedela, ale keď už tesne pred odchodom Vlasta naznačovala, došlo jej. Zatvárila sa akosi previnilo, akoby to bola jej chyba, že ju to nenapadlo skôr. Vlasta by si ale nikdy nikoho, kto zabudol na akýsi dátum, ani len nedoberala. Veď je to prirodzená ľudskosť, a vďaka nej je niekedy život taký krásny, usmievavý.

Martina s neurčitým úsmevom obišla stolík a chytila kamarátku za ruku. Zovrela jej ju. Nie bolestivo, ale silne, a vtedy akoby nimi prúdila akási energia. Radostná energia.

-Všetko najlepšie, a prajem ti, aby ťa ten tvoj priateľ, ktorého budeš mať, miloval, veľmi miloval, skutočne miloval.

-Ďakujem...

Objali sa a vybozkávali na obe líca. Potom rozlúčili a šli každá svojou vlastnou cestou domov.


Večer už bola Vlasta opäť v svojej izbe. Morila ju únava, televízia teda nepripadala do úvahy. Pustila si The rain song od Led Zeppelin. Prezliekla sa a ľahla si na posteľ. Nesnažila sa nezaspať. Ono to už raz tak funguje, že keď chce človek silou mocou bdieť, dostane priestor - hoci nechcene - únava; naopak, keď chce konečne upadnúť do ríše snov, akosi to nejde. Hodila pohľad von oknom - hviezdy boli stále schované voľakde pod tou vodnou parou, plynmi, malými kryštálikmi, prachom, mikroorganizmami a inými súčasťami troposféry. Premýšľala, či je to skutočne tak, že má každý svoju vlastnú hviezdu.

-To asi nie. - vzdychla si nahlas.

Potom jej však myšlienky zablúdili inam. Za Martinou. Presnejšie za tým, čo jej povedala počas blahoželania. Nedalo sa necítiť tú úprimnosť, nik by o nej nepochyboval. Bola taká neochvejná - sila v jej hlase a este väčšmi v tom prianí. Tá sila sa zaryla aj do tej spomienky.

-Prečo povedala, ktorého budem mať, čo ak nebudem? Iste, to by bola malá pravdepodobnosť, určite budem - niekedy v budúcnosti, až ma Ten Pravý nájde, alebo ho nájdem ja. Ale znelo to akosi realisticky, priveľmi realisticky.

Martina jej tú realitu zo srdca priala. Vlasta si však nedávala bohvieaké nádeje, že by sa to stalo skutočnosťou. Teda, skôr sa tým už tak nezaoberala, ako kedysi. Tie prvé vzťahy - veď ako inak - stroskotali. Tvrdila, že kvôli nej, ale možno nie tak celkom, lebo chyba zvykne byť koniec koncov vždy v oboch. Preto si povedala stop. Trápiť sa zbytočne nechcela, tak to veľmi nevnímala, nepremýšľala o tom. Vyrástla z nej pokojná, vyrovnaná a inteligentná... vlastne už žena.

-Vlastička, ty si vždy taká svojrázna veselosť. Verím v to, že ma budeš vždy len tešiť. - hovorievala jej mama. Bezvýznamný negativivizmus či nebodaj kapitulantstvo u nej jednoducho nedostalo žiadnu možnosť mať priestor. Zatiaľ z toho vyťažila zakaždým len zlato.

-Bože, teším sa na budúcnosť. Na tú všeobecnú, aj na tú svoju. Ďakujem Ti za život, ktorý tak milujem. - povedala Vlasta, usmiala sa, a zaspala.

Večná chvíľa

Všade vôkol cítim zvláštny pokoj, ktorého vlny ruší moja nespokojnosť. Chcem to rozdýchať. Dá sa to? Šokujúce alebo katastrofické situácie sa rozdýchať dajú. Ale čo pokojná situácia? Oba druhy však majú (aspoň v tomto prípade) niečo spoločné – nie sú dobré, respektíve na mňa pôsobia záporne.


Potrebujem na vzduch. Hneď a bezpodmienečne. Vybehnem starou ,,skučiacou“ bránou von na dedinskú ulicu a zhlboka dýcham zmes vduchu. Cítim vôňu vlhkej pôdy, ktorá je výraznejšia oproti vôni trávy. Nemá však dostatočný vplyv na to, aby ma vymanila svojou jedinečnosťou z toho neprístojného, nemiestneho pokoja, ktorý narúša moju rovnováhu.

Ani len paradox mojich pocitov ma nemätie. Pozorujem okolie a všetko mi pripadá byť nie zanedbateľné, ale napriek tomu bledé, neimponujúce. Chcem pred seba natiahnuť ruku a ňou - ako štetcom - pomaľovať všetko hrubými farebnými čiarami. Pestrými, výraznými, prenikavými. Takými, aby bol svet prenikavo výrazný, aby si to každý všímal.

Predstavujem si energické ťahy širokým štetcom. Zelenú križuje žlto - červená. Na oblohe bielo - modrá, oranžová; matné fľaky. Zasvietilo slnko. Jeho jasá žiara osvtetľuje krajinu. Na nos mi spadla kvapka vody. Dvíham hlavu. Malé ligotavé kvapôčky mi padajú na tvár. Hľadím na nebo – na jemné pásy dúhy získavajúce ostrosť. Pruhy farieb sa rozpili. Pestrosť.


Vidím vôňu, cítim farby, žijem smútkom, trpím radosťou. Páči sa mi každý odtieň, žiadna správnosť, každá chyba, všetko. Milujem život, celý ho prežívam. Večná chvíľa.

Zabolí

Riava sĺz
Prepáč, pls

Viečka privreté
Telo napäté

Pusa na pery
A on uverí

Odpustením
Srdce poverí

Začiatok
Nie koniec
Zabolí

,,Svetové lepidlo na rozbitú vitráž“

…vždy zvyknem rovnako
…ale dnes chcem inak
…vyjadrit skutocnu pravdu

…rovnako, ako vtedy
…keď to bolo iné
…myslíme jeden na druhého

My Obaja…




Keď sa v noci vyčerpane zvalím do postele, sú dve možnosti, čo sa bude diať ďalej. Buď v tom istom okamihu vpadnem do ríše snov, alebo tie sny ostanú visieť vo vzduchu, a ja začnem splietať moje myšlienky, až kým ma ony samotné ,,nezlomia“, a na rad príde vytúžený odpočinok. Tentokrát to chcem inak – ja ,,zlomím“ ich; počiatočné pochybnosti zatiaľ nechám bokom.


Dnešný deň sa mi zdá byť akýmsi iným oproti ostatným. Ťažko povedať dôvod, azda je to len akýsi subjektívny pocit, ktorému nemá zmysel prikladať priveľký význam. V každom prípade, minimálne stojí za zamyslenie.

Určitým spôsobom mi to pomáha vyrovnať sa sama so sebou, keď v posteli premýšľam, takže toto ,,privilégium“ pomerne často využívam. Nie som typ človeka, čo ide na všetko ,,pekne poporiadku“; hľadám niečo vyčnievajúce, výrazne pôsobiace, vyzývavé, od čoho sa odvíja všetko ostatné – na tejto báze funguje môj ,,myšlienkový priemysel“.

Upieram pohľad na matnú žiaru mesiaca sídliaceho voľakde na kilometre ďaleko odo mňa. Jeho svetlo pretína čierno – čiernu tmu a mojej pokožke dodáva neprirodzene bledý odtieň. Svieti rovnako, ako vtedy. Áno, vtedy, keď si Ty myslel na mňa a ja na Teba, keď si Ty túžil po mojich dotykoch a ja po tých Tvojich, keď sme mali k sebe tak blizučko a pritom tak ďaleko, a napriek všetkému sme cítili, že máme jeden druhého. Doteraz neviem, či to tak bolo naozaj. Mali sme jeden druhého…?

Vtedy to bolo iné. Obaja sme ihrali radosťou – takou tou detskou ,,bezstarostnou“, hoci sme vedeli, že detstvo pominulo už pred rokmi. Aspoň nám ostala tá fantázia, ktorá neskôr každému chýba, len sa to inak prejavuje.

Obaja sme vždy vedeli to svoje a zakaždým sa nad tým pousmiali. Momentálne ma najviac irituje, že neviem, ako je to teraz. Ako je to s Tebou. Lenže keď nemám poňatia o tomto, neviem to posúdiť ani len z hľadiska toho, čo sa týka mňa. Prečo? Lebo patríme k sebe, nech je to už v akomkoľvek zmysle slova; a k tejto vete rozhodne netreba dať otáznik.

Viem, ako to vtedy bolo. Viem, že to vieš aj Ty. Niečo sa pokazilo, náš vzťah postupne poskladaný z farebných kusov radosi sa rozbil ako krásna vitráž. Obaja sme vedeli, že je to škoda. Obaja sme to chceli skúsiť znova. Dať tie kusy – každý úsmev, slzu, úžas – dokopy. Bezfarebným sekudovým lepidlom s nekonečnou trvácnosťou – aby sme nespomínali zbytočne na minulosť a aby sme boli spolu večne.

Z akého dôvodu, koho pričinením, bola tá vitráž rozbitá? Prečo to lepidlo nevydržalo? Chybou výrobcov – nás? Vlastne ani nechcem vedieť odpovede na tieto otázky. Neverím, že existuje ,,svetové lepidlo“, ktorým by sa dali tie kusy dať zase dokopy. Už nikdy sa nechcem pokúšať znova – zažiť ďalšie sklamania.


Viem, že každé záverečné prepáč ničiu situáciu nezmení. Nemienim vravieť prepáč, Ty vieš, že ma mrzí, že ani jeden z nás nikdy nezabudne. Aj teraz vieme to svoje: navždy nám ostane to jedno večné – My Obaja.