,,Svetové lepidlo na rozbitú vitráž“

…vždy zvyknem rovnako
…ale dnes chcem inak
…vyjadrit skutocnu pravdu

…rovnako, ako vtedy
…keď to bolo iné
…myslíme jeden na druhého

My Obaja…




Keď sa v noci vyčerpane zvalím do postele, sú dve možnosti, čo sa bude diať ďalej. Buď v tom istom okamihu vpadnem do ríše snov, alebo tie sny ostanú visieť vo vzduchu, a ja začnem splietať moje myšlienky, až kým ma ony samotné ,,nezlomia“, a na rad príde vytúžený odpočinok. Tentokrát to chcem inak – ja ,,zlomím“ ich; počiatočné pochybnosti zatiaľ nechám bokom.


Dnešný deň sa mi zdá byť akýmsi iným oproti ostatným. Ťažko povedať dôvod, azda je to len akýsi subjektívny pocit, ktorému nemá zmysel prikladať priveľký význam. V každom prípade, minimálne stojí za zamyslenie.

Určitým spôsobom mi to pomáha vyrovnať sa sama so sebou, keď v posteli premýšľam, takže toto ,,privilégium“ pomerne často využívam. Nie som typ človeka, čo ide na všetko ,,pekne poporiadku“; hľadám niečo vyčnievajúce, výrazne pôsobiace, vyzývavé, od čoho sa odvíja všetko ostatné – na tejto báze funguje môj ,,myšlienkový priemysel“.

Upieram pohľad na matnú žiaru mesiaca sídliaceho voľakde na kilometre ďaleko odo mňa. Jeho svetlo pretína čierno – čiernu tmu a mojej pokožke dodáva neprirodzene bledý odtieň. Svieti rovnako, ako vtedy. Áno, vtedy, keď si Ty myslel na mňa a ja na Teba, keď si Ty túžil po mojich dotykoch a ja po tých Tvojich, keď sme mali k sebe tak blizučko a pritom tak ďaleko, a napriek všetkému sme cítili, že máme jeden druhého. Doteraz neviem, či to tak bolo naozaj. Mali sme jeden druhého…?

Vtedy to bolo iné. Obaja sme ihrali radosťou – takou tou detskou ,,bezstarostnou“, hoci sme vedeli, že detstvo pominulo už pred rokmi. Aspoň nám ostala tá fantázia, ktorá neskôr každému chýba, len sa to inak prejavuje.

Obaja sme vždy vedeli to svoje a zakaždým sa nad tým pousmiali. Momentálne ma najviac irituje, že neviem, ako je to teraz. Ako je to s Tebou. Lenže keď nemám poňatia o tomto, neviem to posúdiť ani len z hľadiska toho, čo sa týka mňa. Prečo? Lebo patríme k sebe, nech je to už v akomkoľvek zmysle slova; a k tejto vete rozhodne netreba dať otáznik.

Viem, ako to vtedy bolo. Viem, že to vieš aj Ty. Niečo sa pokazilo, náš vzťah postupne poskladaný z farebných kusov radosi sa rozbil ako krásna vitráž. Obaja sme vedeli, že je to škoda. Obaja sme to chceli skúsiť znova. Dať tie kusy – každý úsmev, slzu, úžas – dokopy. Bezfarebným sekudovým lepidlom s nekonečnou trvácnosťou – aby sme nespomínali zbytočne na minulosť a aby sme boli spolu večne.

Z akého dôvodu, koho pričinením, bola tá vitráž rozbitá? Prečo to lepidlo nevydržalo? Chybou výrobcov – nás? Vlastne ani nechcem vedieť odpovede na tieto otázky. Neverím, že existuje ,,svetové lepidlo“, ktorým by sa dali tie kusy dať zase dokopy. Už nikdy sa nechcem pokúšať znova – zažiť ďalšie sklamania.


Viem, že každé záverečné prepáč ničiu situáciu nezmení. Nemienim vravieť prepáč, Ty vieš, že ma mrzí, že ani jeden z nás nikdy nezabudne. Aj teraz vieme to svoje: navždy nám ostane to jedno večné – My Obaja.