I. Bude ma milovať, skutočne milovať?

Bolo piatkové popoludnie. Konečne. Čakala naň celý týždeň. Nie žeby sa malo diať niečo zvláštne, to nie. Ale od pondelka po piatok každý deň vstávačka do školy alebo hora učenia, únava, strašná únava, a človek to len tak nenapraví. Pri štúdiu medicíny na výber síce nemá, ale keď aj tá bratislavská mestská hromadná doprava je taká... Chce to pár dní vnútorného kľudu a vyrovnanosti. Ani len to však úplne nezaručuje splnenie svojho cieľa.

Vlasta nebola ten typ človeka, ktorého vyčerpanosť zlomí, padne na posteľ a spí a spí; nič nevníma. Stmievalo sa pomaly, bola by škoda nevyužiť pekný piatkový večer. Obloha síce jasná nebola, pokrývalo ju veľké množstvo hustých mrakov, no čo na tom, nie je na dedine, študuje v meste, voľajakým nebom sa toľko zaoberať nebude. Centrum je plné podnikov, ktoré sa práve o takomto čase otvárajú. Potom tam dôjde hŕstka ľudí, pokecá si, niečo vypije, a okolo tej desiatej je to tam už poriadne nabité.

Sadla si na posteľ, unavene si zobula topánky s vysokým podpätkom z unavených chodidiel. Vyzliekla si kostým a zahľadela sa do zrkadla. Vyzerala dobre. Dlhé gaštanové vlasy, jemná pokožka, mäkký pohľad hnedých očí, ktoré túžili po oddychu. Privrela ich. Počúvala ticho. Otvorila, odvrátila zrak od zrkadla, zašla do kúpelňe, umyla si tvár. Urobila tenké súmerné čiary hnedou ceruzkou okolo spodnej časti očí. Tá linka robila svoje - zvýrazňovala čosi, čo vyžarovalo z jej tváre. Na pery dala balzám a priesvitný lesk, našpúlila ich, usmiala sa.

Vošla späť do svojej izby, otvorila skriňu a rozmýšľala, čo si dá na seba. Dospela k záveru, že radšej o tom priveľmi uvažovať nebude. Natiahla na seba trochu tesné rifle, ktoré ale pekne lemovali jej oblé boky, a tenký sveter. Ten nosila veľmi rada. Nešlo len o materiál. Dostala ho na narodeniny od mamy. Vyzeral obyčajne, ale každý si už na prvý pohľad všimol, že k nej akosi priveľmi pasuje, akoby mal akýsi transcendentálny význam. Asi ho nemal, ale cítila sa v ňom pohodlne, to stačilo. Chvíľu sa ešte venovala tým bežným detailom pred zrkadlom - dopasovať náušnice, náhrdelník, voňavku; potom sa vybrala do mesta.


Dohodla sa s kamarátkou Martinou, že sa stretnú. Aby sa trochu porozprávali. Deň predtým sa stretli v kostole, ale tam sa toho medzi sebou veľa nenahovorí. Teraz sedeli nad konvicou jazmínového čaju. Reč spadla na dátum, pretože devätnásty február - vtedy má Vlasta meniny. Martina o tom nevedela, ale keď už tesne pred odchodom Vlasta naznačovala, došlo jej. Zatvárila sa akosi previnilo, akoby to bola jej chyba, že ju to nenapadlo skôr. Vlasta by si ale nikdy nikoho, kto zabudol na akýsi dátum, ani len nedoberala. Veď je to prirodzená ľudskosť, a vďaka nej je niekedy život taký krásny, usmievavý.

Martina s neurčitým úsmevom obišla stolík a chytila kamarátku za ruku. Zovrela jej ju. Nie bolestivo, ale silne, a vtedy akoby nimi prúdila akási energia. Radostná energia.

-Všetko najlepšie, a prajem ti, aby ťa ten tvoj priateľ, ktorého budeš mať, miloval, veľmi miloval, skutočne miloval.

-Ďakujem...

Objali sa a vybozkávali na obe líca. Potom rozlúčili a šli každá svojou vlastnou cestou domov.


Večer už bola Vlasta opäť v svojej izbe. Morila ju únava, televízia teda nepripadala do úvahy. Pustila si The rain song od Led Zeppelin. Prezliekla sa a ľahla si na posteľ. Nesnažila sa nezaspať. Ono to už raz tak funguje, že keď chce človek silou mocou bdieť, dostane priestor - hoci nechcene - únava; naopak, keď chce konečne upadnúť do ríše snov, akosi to nejde. Hodila pohľad von oknom - hviezdy boli stále schované voľakde pod tou vodnou parou, plynmi, malými kryštálikmi, prachom, mikroorganizmami a inými súčasťami troposféry. Premýšľala, či je to skutočne tak, že má každý svoju vlastnú hviezdu.

-To asi nie. - vzdychla si nahlas.

Potom jej však myšlienky zablúdili inam. Za Martinou. Presnejšie za tým, čo jej povedala počas blahoželania. Nedalo sa necítiť tú úprimnosť, nik by o nej nepochyboval. Bola taká neochvejná - sila v jej hlase a este väčšmi v tom prianí. Tá sila sa zaryla aj do tej spomienky.

-Prečo povedala, ktorého budem mať, čo ak nebudem? Iste, to by bola malá pravdepodobnosť, určite budem - niekedy v budúcnosti, až ma Ten Pravý nájde, alebo ho nájdem ja. Ale znelo to akosi realisticky, priveľmi realisticky.

Martina jej tú realitu zo srdca priala. Vlasta si však nedávala bohvieaké nádeje, že by sa to stalo skutočnosťou. Teda, skôr sa tým už tak nezaoberala, ako kedysi. Tie prvé vzťahy - veď ako inak - stroskotali. Tvrdila, že kvôli nej, ale možno nie tak celkom, lebo chyba zvykne byť koniec koncov vždy v oboch. Preto si povedala stop. Trápiť sa zbytočne nechcela, tak to veľmi nevnímala, nepremýšľala o tom. Vyrástla z nej pokojná, vyrovnaná a inteligentná... vlastne už žena.

-Vlastička, ty si vždy taká svojrázna veselosť. Verím v to, že ma budeš vždy len tešiť. - hovorievala jej mama. Bezvýznamný negativivizmus či nebodaj kapitulantstvo u nej jednoducho nedostalo žiadnu možnosť mať priestor. Zatiaľ z toho vyťažila zakaždým len zlato.

-Bože, teším sa na budúcnosť. Na tú všeobecnú, aj na tú svoju. Ďakujem Ti za život, ktorý tak milujem. - povedala Vlasta, usmiala sa, a zaspala.