Vyšla von. Ofúkal ju vietor. Vlažný, vítajúci jej vial do vlasov. Zaklipkala očami, lebo žiara slnka ju oslepovala. Do pľúc pomaly prúdil čerstvý vzduch. Vďačne uvítala tú neprekonateľnú radosť, ktorá ju prišla navštíviť, a v duchu si povedala, nech neodchádza.
Poznáte ten pocit, keď chcete zavrieť oči, roztiahnuť ruky a máte pocit, že už už sa voľakde vysoko vznášate? Tak sa dnes ráno cítila. Nie, to neznamená, že musí byť všetko dokonalé - to nebude hádam nikdy. Stačí cítiť radosť, byť spokojný vo všeobecnosti. Mať kľud v duši, pokoj v rodine. Tieto veci sú vzájomne prepojené. Akokoľvek zložito to však môže znieť, vôbec to nie je ťažké dosiahnuť.
Chcela tú radosť niekomu podarovať - len tak, nezištne. Venovať úsmev, zopár milých slov.
-Možno by som sa nad tým nemala toľko zamýšľať - pomyslela si.
Rozhodla sa mavštíviť starú mamu. Dávno ju už nevidela. Iste na ňu veľakrát myslela, modlila sa za ňu, hlavne kým mala skúškové - prítomnosť vnučky jej určite skrášli deň.
Vlasta nemala súrodencov. Napriek tomu sa životom nebrodila sama - po boku jej stála rodina, Martina a Tomáš. Bol od nej o päť rokov starší - verný kamarát už od detstva. Momentálne študoval v Brne. Už sa roky nevideli. Mali na seba kontakt, ale popri štúdiu a vôbec každodennom rušnom živote akosi nenašli spoločnú chvíľu.
Stará mama bývala v inej časti Bratislavy, takže chvíľu trvalo, kým sa tam dostala. Zaklopala na dvere a o chvíľu už obe sedeli v mäkkých kreslách.
-Dáš si čaj?
-Aký máš?
-Ovocný, čierny, zelený...
-Zelený? Earl Grey?
-Áno, ten mám. Myslela som, že budeš chcieť ten. S citrónom? S medom či cukrom?
-S citrónom. Bez medu a bez cukru.
-Odkedy si nesladíš čaj? Veď si mala sladké odjakživa najradšej.
-To mi ostalo aj dodnes, - usmialo sa vnúča - len čaj akosi nesladím. Dochutený medom či cukom mi pripadá byť neoriginálny.
-Neoriginálny? Také nezmysly. Med je zdravý, ja si ním sladím čaj odjakživa. Za ten čas sa predsa svet nezmenil, čo ti to moja zlatá vošlo do hlavy?
-Svet sa možno nezmenil, ale ľudia sú iní. - vzdychla si Vlastička. -Ale to nemá s čajom asi nič.
-Ani ľudia sa nezmenili, netáraj. - prevrátila babka očami - veď ty si nikdy netárala. Sleduj si myšlienky, keď ich pretváraš na slová. Ľudia, čo sú ohľadom toho nedbanliví, tých veru život častokrát pritlačí o studenú zem. Aj potom sa máloktorí uvedomia.
Vedela to. Vedela to všetko odmalička. Vždy jej to rodina vštepovala do hlavy. Ale to je darmo. Okrem toho, niekedy sa nedá posúdiť, kto má pravdu.
-No, áno. Mohla som sa vyjadriť ináč, použiť iné slová...
-A čo, nejakého krásavca si si už našla? - vyzvedala stará mama. - Veď hovor, čože taká odmlka?
-Len som sa zamyslela. Nie, nenašla. Zatiaľ...
-Ale vyhliadla, čo? Aký je? Je z dobrej rodiny? - skočila jej opäť do reči.
-Zatiaľ som si žiadneho nenašla, ani len nevyhliadla.
-Možno robíš chybu v komunikácii. - s nechcene prezieravou vážnosťou podotkla babička.
-Pripúšťam, občas to tak byť môže. Alebo je chyba v niečom inom.
-Hlavne ju hľadaj v sebe, nie v druhých, drahá.
V druhých ju teda určite nehľadala, aj keby tam bola.
-Ďakujem za radu. Hádam aj pomôže. - povedala vnučka bez štipky uštipačnosti či irónie, s ktorou tichý súboj našťastie vyhrala.
-Veď čoby nepomohla, všetko určitým spôsobom pomôže. Pravda, niečo k zlu, ale aj to je relatívne. Ozaj, a čo rodičia? Odkedy s nimi nebývaš, určite sa sa im cnie. Kedy si s nimi vôbec bola naposledy?
Ozvali sa výčitky. Doteraz ich vari podvedomie skrývalo, nepúšťalo na svetlo sveta, no razom sa to zmenilo. Rodičia žili v Košiciach. Ona sa rozhodla študovať v Bratislave. Chcela sa stať samostatnou, spoľahlivou, uvedomelou osobou. Mohla bývať so starou mamou, ale tá už mala svoje roky, ona veru čas nemala, musela sa veľa učiť, takto mali obe súkromie. Navzdory jej túžbe nájsť svoje miesto na svete, v živote, rodina chýba a to všetkým zatrasie. Vedela, že stojí za ňou, no aj tak. Chýba. Bola to vari jej chyba? Radšej sa tie myšlienky snažila vymietnuť z hlavy. Len tá ,,metla" bola akási nešikovná, nepraktická.
-Pred mesiacom...? - nepamätala sa presne.
-To sa ma pýtaš? Ja to mám vedieť? Voláš im vôbec?
-Pravdaže volám. Cnie sa im. Pred pár dňami som volala s mamou. Aj sestra Veronika bola na telefóne. Vraj dostala jednotku z prírodopisu. Bola veľmi šťastná, a jednako naplnená nešťastím. Kvôli mne. Aspoň si myslím. Pôjdem ich navštíviť, až sa bude dať.
-Nájdi si k tomu sama príležitosť, keď sa nenájde sama. Určite by sa potešili.
-Veru, už čoskoro sa chystám. Je dosť hodín, rada by som ešte ostala, ale je načase ísť. Maj sa. Ľúbim ťa.
Objali sa.
-Ja teba tiež srdiečko. Príď aj nabudúce narušiť tú moju stálu samotu.
-Prídem, sľubujem.
Rozlúčka. Rýchla. Zbehla po schodoch na ulicu a myšlienky jej opäť utekali kade - tade neuveriteľnou rýchlosťou.
-Ono je to určitým spôsobom umenie, keď vie človek pokojne reagovať aj na rýpačské, vyrýpavé poznámky. Nie vždy za to tí ľudia môžu. Aj tak - musí to tak byť? Vari ani nemusí, ale je. To nezmením. Mala by som sa tým prestať zaoberať. - pomyslela si Vlasta.
Odomkla dvere, zavrela a zvalila sa na posteľ. Nechala všetko plynúť a zaspala.
Vytrhla sa zo spánku. Vonku už bola tma. Bola mierne dezorientovaná a pohľadom tápala v tme. Našla kabelku. Sama nevedela prečo, vytiahla mobil. Klávesnica odblokovaná. Chvíľu hľadela na obrazovku a vzápätí sa jej rýchlo a neočakávane rozbúchalo srdce.
No comments:
Post a Comment