It's possible

Zimomravý vietor ma schladil viac, ako som bola doteraz. Spotené telo, vlhké vlasy, drsné reakcie pokúšajúce sa zakryť citlivú povahu. A v jednom momente to bolo preč.


Nevnímala som zježené chĺpky na mojom tele, ba ani tú zimu prenikajúcu ,,do špiku kostí". Nie z dôvodu chcenej ignorancie. Bohužiaľ. Bolo to kvôli tej mäteži myšlienok, pocitov. V hlave som mala ,,jediné" - som ten najhorší človek na svete. (Jasné, že nie som. To ale neznamená, že sa všetko rozuzlí.) V tej chvíli som to chcela počuť. A nielen počuť, aj cítiť. Vnímať všetkými možnými existujúcimi spôsobmi.

Nox et solitudo. A k tomu ja. Do tejto kompozície som pasovala a jednako som si to nechcela priznať - nechcela som, aby to tak bolo. Túžila som, aby ma niekto chytil, akoby ma šiel rozpučiť, a pritom to bolo len objatie. Nie preto, žeby som to potrebovala či chcela ja, ale preto lebo by to chcel On - ten niekto. Aby aj jemu aspoň na sekundu stačilo počúvať, ako nám stredavo bijú srdcia, čoraz rýchlejšie, až kým sa upokoja, vzájomne cítiť naše telá tlačiace sa oproti sebe; kým produkty ľudského myslenia ubziknú inam.

Ťažko povedať či ma tá tma sužovala alebo posilňovala. Takýto druh prostredia - tmavé nočné ticho, imponujúca vôňa ovzdušia - vie veľa vecí zlepšiť a zhoršiť, čo je super. Háčik je ale v tom, že priveľmi nekomplikovane a rýchlo - človek sa ani nenazdá a hneď sa nachádza v diametrálne inom ropoložení.

Ruku som náhodne obtrela o omietku domu. Sokel, drsný sokel vyblednutej borievkovej farby s akýmsi nevýrazným vzorom. Chcela som ,,to všetko" konečne dať zo seba von. Škrela som dlaňami do toho sokla a uvedomila som si, že to on mi do nich rýpe, nie ja do neho. Napriek tom som sa v tom vyžívala. Bolesť som necítila a to mi chýbalo. Prestala som.

Pritlačila som sa k tomu - mne sympatickému - soklu. Ani z neho sálajúci chlad som si nevšímala. Vari neoprávnene, no opierajúc sa o ten ,,obyčajný, studený múr" som cítila istotu. Azda je to nepochopiteľné, ale práve toto ma dojalo.


Došlo mi to. Nič nie je také zlé, ako sa zdá. Hlavne, ako sa zdá mne. Zo všetkých ,,zoznamov trápení" robím zamotané klbká, ktoré sa pri trochu rozumnej trpezlivosti dajú rozuzliť. Všetko sa dá do určitej miery napraviť. Aj dôsledky minulosti, aj človek. Teda aj moje trápenie. Záleží už len na tom, či chcem. Je to na mne. A ja chcem.