Tuesday, 6 March 2007
Monológový dialóg
V hlave sa mi búrlivo šklbajú myšlienky. Chcú voľnosť - okamžitú, bezstarostnú. Pocítiť tak následné natoľko intenzívne uvoľnenie mysle, že duša odtlačí vnímanie fyzického tela na ďalekééé vzdialenosti! Smola ľudskej podstaty bytia.
...
Odpudzovala si ten negatívny výsledok snaženia od seba.
/Áno./
Prikradol sa, poplietol ti hlávku.
/Áno./
Ľútosť nedostala priestor.
/Áno./
Navzdory a prieky všetkému sa ti do očí tlačili slzy.
/mlčanie/
A predsa si sa usmiala nad svojou zádumčivo - smutnou suchotou - dodala šťave vitamíny.
A predsa je tak; poznáš ma.
Ľutuješ?
Usmievavá tvár sa pokývala zboka nabok.
...
Túto, tú, onú či onakú smolu si kľudne pripustím. Kľudne s ňou budem kráčať ruka v ruke; aj do srdca si ju vpustím. Aj keď bude mať konvenčnú výplň nežiaducej nečistoty negativzmu do posledného miestečka jej ,,bezodného" obsahu. Minimálne pre ten pocit, že som sa jej zbavila a zatiaľ nemá odvahu priblížiť sa.
Subscribe to:
Post Comments (Atom)
6 comments:
odvazne dievca :) nevzdavaj sa
... hmm, hmmm
mike: kujem :)
ramon: hmm? :)
vyzera to, ze tvoje vnutro -ego zacitilo jar a chce si urobit jaarne upratovanie :) to bol isty druh spovede, tusim...
sasanQa: tak je. už je popratané, tak dúfam, že to tak ostane čo najdlhšie. spoveď - hoci len na papier - pomáha. aj mne pomohla. prinajmenšom začať s upratovaním. :)
Post a Comment