Smutný Čas

Sedela na stoličke, zas vo svojom svete, svojich myšlienkach. Hľadela von oknom. Človek by povedal, ze niečo hľadá či pozoruje. Ona však nemusela hľadať, aby nachádzala návnady, na ktoré sa je dobré chytiť, aby prišla k odpovediam na moria otázok, zakaždým sa vynárajúcich v útrobách jej hlávky. Vedela riešiť dilemy dospelých i rovesníkov. Kľúčom bolo to, ako im podala svoje ,,nestranné" postoje. Detsky.

Zadumaná tvrdla vo svojej izbe. Tentoraz myslela na seba. Skutočne urobila chybu? Separovala čerstvé postrehy, vytvárala novučičké názory. A jednako jej vychádzalo - nie, neodvrávala, nie, nebola drzá, nie, nepovedala, čo nemala, nie, bolo lepšie ozvať sa, ako mlčať.


V spálni sa manželka - mama dožadovala, podotýkam - hlasno dožadovala, aby boli deti ,,vychovávané". Takto sa to vraj nedá. Manželovi - otcovi to ostalo ,,nechcene'' na krku; šiel do detskej izby.


Dostala pusu na vlasy.


Zahľadel sa, kam pozerala maličká. Nevedel kam, no chcel to vedieť. Chcel to vedieť presne. Chvíľu tak spolu pozerali na kvapky dažďa.

Muž pomyslel na manželku. Vzdychol si. Prečo sa ona nepozerá na kvapky dažďa bez toho, aby sa mračila? Vari je to len umenie detí? A čo on? Má tu malú dcéru a...bol aj on taký, ako ona? Nepamätá...

Nevedel, čo by mal povedať, aby nikomu neukrivdil, a zároveň aby to bolo správne. Akoby samotné ticho chcelo prestávku, pomohlo mu ozvať sa:

,,Mamička sa trápi. Pokús sa na to brať ohľad, áno? Ja viem, že si dobrá."


Neurobila chybu. A teraz čo? Nechať to plávať? Alebo po tej ,,chybe" - ak vôbec nejaká je - pátrať? Nie, to nie. Nepotrebuje vedieť, kde je chyba, ba ani kto sa o ňu pričinil. Chybné môže byť všetko alebo aj nič. Relatívna filozofia. Ďalej sa už otázkou ,,suchen oder was?" nezaoberala.

Do mužovho - skôr zamysleného, ako zamračeného - výrazu tváre prikvitlo späť vnímanie prítomnosti, keď sa k nemu ozval hlások maličkej. Nevyrušil ho, len prekvapil. A o to viac slová, ktoré ho sprevádzali:

,,Ja by som sa chcela trápiť namiesto mamičky."

,,Každý máme svoje vnútorné trápenie a žijeme s ním. Záleží na tom, ako sa naň pozeráme. Preto vie byť každý šťastný a nie každý je."

Tá veta sa jej páčila. Cítila jej silu aj múdrosť zároveň. Chcela si ju zapamätať, no nevedela ju ani zopakovať. V hlávke však ostal jej význam. Ten by len tak niekto nevymazal. Nikdy.

,,Ale - zdôraznila - ja by som sa chcela trápiť miesto nej, nie kvôli nej. A ja sa trápim kvôli nej. Takto sa ,,ničíme" obe."


Nastalo mlčanie. Viac - menej potrebné mlčanie. Nie také, keď nikto z účastníkov dialógu nemá alebo nevie, čo povedať, ale také pekné, keď sa všetci zamyslia a vedia, že je to dobre tak, ako to je. Vari aj to je len umenie detí? Umenie mlčať? Asi skôr umenie ľudí. Ľudských ľudí. Ibaže tých, ktorí tomuto druhu umenia venujú čas, je málo. Aspoň sú vzácni. Len ktohovie - môže to byť nejakou útechou?


Znovu chvíľu pozerali na kvapky dažďa.

,,Lenže - opäť zdôraznila - ja nebudem plakať. Nebudem plakať, ako ten dážď. Aj on sa trápi. Aj kvôli mamičke, aj kvôli mne. Kvôli všetkým. Preto tak často a veľa prší."


Otec - manžel sa zamyslel nad slovami dcéry. Hádam mu ,,dospelácka fantázia" nedovoľuje nazrieť do detských dušičiek? Kde sa podela tá jeho z mladosti? Nepamätá....


Ďalšia pusa na vlasy.


Otec - manžel vyšiel z izbičky. Zastal na chodbe. Stál. Cítil sa ako zaseknutý v priestore a z toho dôvodu putovalo vnímanie plynúceho času hneď a zaraz do úzadia.

To musí v rodine ,,všetko stáť osobitne", musia sa jej členovia zakaždým hádať, pokúšajúc sa dať to dokopy ako puzzle, ktoré nechce držať pohromade? Nemá práve rodina dávať dokopy to všetko ostatné?


Vonku tiekli slzy a na tvári maličkej sa rozpršal dážď. Nik to nevidel...


Manželka - mama v spálni. Dieťa v detskej izbe. Otec - manžel na chodbe medzi nimi dvoma. Boli spolu, len oddelení. Oddelení dverami. Čas sa za nimi smutne obzrel a kráčal rovnakým tempom - ako doteraz - ďalej.