Zajtra to bude boľavé

Neviem, ako vy, ale ja to cítim dopredu. Čím to je, nad tým by sa dalo polemizovať. V každom prípade, moje vnútro ma predchodne burcuje, aby som to vedela vopred. Hovorím o tom pocite, keď je človeku jasné, že je niečo nedobre, hoci je všetko vporiadku.


Nie, nestáva sa to často, nie je to vec bežná, každodenná. Cyklická možno áno, ale v tom prípade sa mi zdajú tie cykly viac než nepravidelné. Prejavuje sa to viacerými spôsobmi. Jednak človek cíti, že je telo akési pootĺkané, no bolesť nikde. Žiadna. Je malátne; pripomína sáčok malín práve vybraných z mrazničky, ktoré začínajú postupne mäknúť, no ešte niekoľko hodín ostanú v strede zamrznuté, tvrdé, nepoddajné, súdržné, sálajúc studený chlad. A ich tvary - všakovakô.

Rána počas pracovných dní bývajú ,,kruté". Človek nie a nie vstať. Myseľ nie a nie precitnúť. Viečka nie a nie zdvihnúť a uprieť vôkol seba aspoň trochu zaostrený pohľad. To je normálne. V tomto prípade to tak ale neostane len ráno.

Viackrát denne sa zaklipká očami, akoby človek počul prvé zvuky melódie ,,toho hnusného budíka". Kvôli bežným veciam - stačí, ak sa ktokoľvek niečo spýta. Slová sa rozplynú. Nanajvýš ostane v mozgu zachytené to posledné, alebo len doznievajúci tón hlasu. Vtedy to nasleduje: zatrasie sa hlavou, zaklipká očami, otupený pohľad hľadá zdroj zvuku, z úst sa vyderie nejaká nekompletná veta typu ,,ččo, čo - že?". Vodca ,,dialógu" nechápavo pokrúti hlavou, radšej sa vzdiali.

Unavené vzdychy. Jeden za druhým. Spánku nikdy nie je dosť, no nie? Ale po ôsmich hodinách nerušeného?! Napuchnuté viečka. Snaha odignorovať to, chytiť rozum do hrsti, sústrediť sa. Vnímať aspoň seba, keď už nie ostatných. Pustiť sa do práce, nezaspať pri káve. Neupadnúť do mariánskej priekopy negatívnych faktov.

V ústach pachuť ničoho. Zrazu akoby sa hlava zdúvala. Ide prasknúť? Aspoň bude pokoj. Bolesť sa pretrpí a... Moment. Žiadna bolesť. Len tlak. Intenzívny tlak, ako keď sa schytia štyria - piati mocní chlapi a tlačia starú škodovku dokopca, lebo motor na to nestačí. Bŕŕ. Celý svet je jeden vír. A človek doň len pozerá, nazerá, pozerá, čaká, kedy bude vtiahnutý dovnútra, ale to by bolo ako spasenie. Nie. Musí hľadieť, ako sa v ňom hmýri všetko ostatné.


Do tela i psychiky sa vrúti nepredvídateľný ľak ani maratónec - síce ťahajúci z posledného, zato so silami nadľudskými. Chaos. Hlava sa točí. Človek chce niečo. Niečo chce. Musí to mať. Mať to musí. Nenapadá ho. Ale...kedy už precitne?!