Brrr. Striasla som sa. Znova a zas. Odmietam pociťovať tú páliacu tekutinu - slzu. Odolávam násilím.
Čože tak depresívne? Premýšľam nad sebou dúfajúc v akceptáciu mňa druhými prostredníctvom pochopenia môjho ja.
Chcem sa právoplatne povzniesť. Nad to všetko. Ach, tak veľmi! Smiem?
5 comments:
niekedy je to veľmi ťažké, ja sa v jednom prípade snažím tiež, ale stojí ma to veľa síl
no hej, niekedy chceme po svojich bliznych uplne nemozne, aby sa zamysleli a uvazovali... :(
2 germa: Ja som vždy nemala rada, keď som sa silou mocou snažila nerozplakať a hneď sa mi pustili prúdy slných sĺz. Najlepšie je rozplakať sa hneď alebo - v niektorých prípadoch - vôbec. Sú však situácie, keď naše emócie ovplyvňujú nás, nie my ich. Ktorá možnosť je lepšia?
2 sasanka: Niekedy. Občas však hľadáme chybu bezodne v sebe samom. Vari je to tá správna možnosť? Veď to nikto súdiť nebude; nemal by. Dá sa tešiť aj zo smútku a navzdory tomu v dnešnej dobe radšej všetci ,,trpia" a svojím trápením nechajú unášať nielen myšlienky, ale aj dušu, kým ju neodvanie tak ďaleko, že ju človek chce späť.
mas taky velky dovod na smutok alebo na plac? preco? keep :-)
2 mike: hádam ani nie je veľký, len ho takým robím. naťahujem ako gumu na starých teplákoch :). dôvod tam zakompovaný je, len sa ťažko hľadá. dnes mám ale ďalší..
Post a Comment